Žabí muž ušiel z Československa v strome. Libor oklamal komunistov a postaral sa o najbláznivejší útek
Ak ťa zastrelia, nedá sa nič robiť, vravel mu kamarát.
Najťažšia časť celej cesty Libora ešte len čakala. Hoci prúd rieky pracoval v jeho prospech a nemusel takmer vôbec plávať, každým metrom sa približoval k miestu, ktorého sa báli všetci utečenci. Pohraničníci mu hovorili Most smrti. Práve tam sa sústreďovala najprísnejšia ochrana hranice – rieku osvetľovali silné halogénové reflektory, na moste nepretržite hliadkovali ozbrojení vojaci a pod ním sa nachádzali prekážky, ktoré mali zabrániť akémukoľvek pokusu o útek. Libor vedel, že ak sa dostane až sem, rozhodovať budú sekundy.
Kovové tyče
Pohraničné zabezpečenie pritom nebolo len o ostnatých drôtoch na súši. Ako vysvetľoval expert na vojenskú históriu Petr Trčka, na vodných tokoch boli ponad rieku natiahnuté oceľové laná a vybudované lávky, po ktorých neustále prechádzali dvojice pohraničníkov. V rukách držali dlhé kovové tyče. Ak sa im čokoľvek na hladine nezdalo, jednoducho do podozrivého predmetu začali bodať. Libor si veľmi dobre uvedomoval, že ak niektorý z vojakov zapichne tyč do jeho kmeňa, nebude mať kam utiecť.
Akoby to nestačilo, v rieke bola umiestnená aj záchytná mreža, zasunutá hlboko pod hladinu tak, aby pod ňou neprešiel žiadny človek. Pre utečencov predstavovala ďalšiu smrteľnú prekážku. Libor sa ale prestával sústrediť na strach z vojakov a oveľa väčšie obavy mal z toho, či jeho telo ešte zvládne pobyt v rieke.
Trikrát to chcel vzdať
Voda mala iba trinásť stupňov a po niekoľkých hodinách v nej prestával cítiť ruky aj nohy. „Bola mi hrozná zima. Trikrát som chcel vyliezť z tej vody. Aj keď som mal neoprén, tri hodiny boli tri hodiny,“ priznal po rokoch. Ešte pred odchodom sa ho kamarát snažil pripraviť aj na toto a namiesto rád o úniku mu nalial varené víno. „Pi! Pi! Nech si plný! Lebo keď budeš plávať a bude ti zima, vyčúraš sa a to ťa zohreje,“ spomínal Libor so smiechom. V tej chvíli mu však do smiechu rozhodne nebolo. Každou minútou cítil, ako mu z tela unikajú posledné zvyšky tepla.
Šťastím bolo, že rieka mala po daždi silný prúd. Vydlabaný kmeň niesla sama a Libor sa mohol sústrediť len na jediné – zostať úplne nehybným. Po približne 5,5 kilometri sa dostal až k Poštornej pri Břeclavi, kde sa Dyja spájala a kde rieku osvetľovali výkonné halogénové reflektory. „Nesmel som sa ani pohnúť. Len som pil vodu, aby sa ten kmeň nehýbal a vyrovnal,“ opisoval dramatické chvíle. Libor niekoľkokrát narazil pätou na plytké dno rieky a mal čo robiť, aby celý kmeň neprevrátil. Stačil jediný neopatrný pohyb a všetko by bolo stratené.
Posledná zákruta
Na poslednom moste stáli traja pohraničníci a Libor sa len modlil, aby ho rieka odniesla popod most skôr, než si ho niekto všimne. Tentoraz pri ňom stálo šťastie. Silný dážď, tma a rozbúrená hladina zakryli všetko, čo by mohlo vzbudiť podozrenie a vojaci si plávajúce poleno nevšimli. Libor sa však neodvážil vyjsť z vody hneď. Nechal sa unášať ešte za najbližšiu zákrutu a až keď sa vyšplhal na breh a pred sebou uvidel borovicový háj, pochopil, že to dokázal. Bol v Rakúsku.
