Katarína žije roky v olympijskom Miláne: Soľnička sa tu nikdy nepodáva z ruky do ruky

V srdci Talianska sa život nikdy nezastaví. Aj v neskorých popoludňajších hodinách sa ulice Milána hemžia ľuďmi – niektorí sa ponáhľajú z práce, iní si len tak sadnú na kávu alebo sa stretnú s priateľmi. A práve teraz, počas zimnej olympiády, je mesto ešte živšie: fanúšikovia, športovci, televízne štáby aj obyvatelia vytvárajú pulz, ktorý cíti každý, kto tu býva. Slovenská novinárka Katarína Antenozio, ktorá žije v Miláne už roky, v rozhovore pre DOBRÉ NOVINY prezradila, že v najpracovitejšom meste Talianska je úplne iný život ako u nás.

Vraj sa hovorí, že kto kráča pomaly, nie je z Milána. Je to len vtipná legenda, alebo realita každodenného života?

Áno, „Chi va piano non è di Milano“. V tomto prípade vôbec nejde o nejakú metropolitnú legendu, Milánčania sú jednoducho tí, ktorí sa ponáhľajú. Život je tu hektický a zrejme aj vždy bol. Neznamená to ale, že by sa domáci nevedeli uvoľniť, oddychovať alebo mysleli len na prácu a povinnosti. Stačí sa prejsť neskoro popoludní po meste, bary a podniky sú plné ľudí, ktorí sa stretávajú, zabávajú a diskutujú.

Prečo sú práve Milánčania tí, pre ktorých neplatí „dolce far niente“?

To už zrejme platí málokde. Obdobie ekonomického boomu je už dávno za nami, Taliansko prežilo a prežíva mnohé krízy, ktoré sa podpísali na životnej úrovni obyvateľov, takže málokto si môže dovoliť len tak bezpracne užívať. Je to evidentné hlavne počas letných dovoleniek. Tie sú stále kratšie a kratšie. Ľudia si už nemôžu dovoliť niekoľkotýždňové prázdniny, ako to bolo kedysi.

Miláno je považované za najpracovitejšie mesto Talianska. Znamená to automaticky aj vyššie platy?

Miláno je v prvom rade veľmi drahé mesto, život je tu veľmi nákladný a tak treba pracovať veľa. Iste, žije tu množstvo veľmi bohatých ľudí, Miláno je doslova magnetom pre milionárov a miliardárov. Je to tieňové hlavné mesto Talianska, keďže každá firma, ktorá chce robiť veľký biznis, musí mať sídlo v Miláne. Je to mesto financií , no na druhej strane tiež mesto chudobných. V súkromnom sektore sú platy o niečo vyššie, nevykompenzujú však mimoriadne vysoké životné náklady, ktoré v Miláne sú. Či už ide o bývanie, dopravu, energie, služby… Mnoho ľudí preto z mesta odchádza, keďže ani trvalý príjem im nedovoľuje sa vymaniť z chudoby. Výhodné pracovné príležitosti už vznikajú aj inde, kde je život pokojnejší a hlavne lacnejší.

Vo svojom blogu mojemilano.sk ste písali, že miestni sú okrem iného aj extrémne poverčiví. Prekvapila ma povera so soľou. Môžete ju našim čitateľom priblížiť?

Tá platí v celom Taliansku, soľ bola kedysi veľmi vzácna a preto, ak sa náhodou vysypala, znamenalo to veľkú škodu, veľké nešťastie. Aj keď si dnes už kilo soli kúpime za lacný peniaz, Taliani stále veria, že rozsypaná soľ prináša nešťastie. Preto sa soľnička NIKDY nepodáva z ruky do ruky. Musíte ju vždy položiť na stôl. Naopak, ak niekoho prenasleduje smola, mal by si do vrecka alebo do ruky nabrať trochu hrubej soli. Odvracia to nešťastie.

Ako sa podľa vás líši mentalita Milánčanov od tej slovenskej?