Michal Sivák učil na Luníku IX: Deti si do školy nenosia len tašky, ale celé svoje príbehy
Začínal na Luníku IX, dnes má tisíce fanúšikov na sociálnych sieťach. Učiteľ Michal ukazuje, že škola môže byť iná, ako si ju pamätáme.
Keď Michal Sivák prvýkrát stál pred deťmi ako učiteľ, bolo to na Luníku IX. Nevedel, do čoho ide. Ocitol sa v triede plnej detí v zašpinených, často dospeláckych veciach, ktoré im nesedeli. „Uvedomil som si, že pre tieto deti nebude škôlka len miestom na hranie, ale možno aj jedným z mála bezpečných a láskavých priestorov v ich dni,“ opisuje dnes moment, ktorý v ňom zlomil niečo zásadné. Strach z novej skúsenosti sa zmenil na zodpovednosť. A z práce sa stal vzťah.
Dnes učí na opačnom konci Slovenska – v súkromnej škole v Bratislave. No jeho cesta k učiteľstvu sa nezačala v triede, ale doma. V rodine, ktorá nemala veľa, ale dala mu všetko podstatné: lásku, bezpečie, hodnoty a pocit, že na ňom záleží. „Deti si do školy nenosia len tašky, ale celé svoje príbehy,“ hovorí dnes Michal. A práve preto učí inak. Cez hru, cez radosť, cez vzťah. Možno aj preto ho dnes na sociálnych sieťach sledujú tisíce ľudí, ktorí v ňom vidia učiteľa, akého by si priali pre svoje deti.
V rozhovore pre DOBRÉ NOVINY hovorí o tom, čo si niesol na pleciach ako žiak, čo ho naučili rodičia, prečo nechce byť „klasický učiteľ“ a prečo verí, že jeden človek dokáže zmeniť celý príbeh. Rozprávala sa s ním Romana Mináriková.
Pamätáte si na moment, keď ste prvýkrát stáli pred deťmi ako učiteľ? Aký pocit vo vás prevládal?
Pamätám si na ten moment veľmi živo. Bolo to ešte v čase, keď som učil v materskej škole na Luníku IX. Úprimne, vôbec som nevedel, do čoho idem. Mal som v sebe zmes neistoty, rešpektu, ale aj veľkej zvedavosti.
Hneď ráno som robil svoj prvý „ranný filter“ a postupne prichádzali deti. Mnohé z nich boli oblečené v zašpinených, často dospeláckych veciach, ktoré im ani poriadne nesedeli. Vtedy ma to zasiahlo viac, než som čakal. Uvedomil som si, že pre tieto deti nebude škôlka len miestom na hranie a učenie, ale možno aj jedným z mála bezpečných a láskavých priestorov v ich dni.
Ten prvý pocit sa vo mne rýchlo zmenil zo strachu na silné uvedomenie si zodpovednosti. Zrazu to nebolo o tom, či to „zvládnem ako učiteľ“, ale o tom, že tu stojím pre konkrétne deti, ktoré potrebujú prijatie, pokoj a niekoho, kto im verí. A práve vtedy som pochopil, že učiť nebude len práca, ale skôr vzťah.
Vraciate sa niekedy v myšlienkach k tomu, aké to bolo, keď ste boli žiakom vy? Čo ste si vtedy niesli na pleciach?
Áno, vraciam sa k tomu pomerne často. Možno práve preto, že mi to pomáha lepšie rozumieť deťom, ktoré dnes stoja predo mnou. Keď som bol žiak, niesol som si toho na pleciach viac, než bolo na prvý pohľad vidieť.
Vyrastal som v skromných podmienkach a veľa vecí som si uvedomoval skôr, než je pre dieťa prirodzené. Často to neboli len školské povinnosti, ale aj rôzne vnútorné pocity – neistota, porovnávanie sa s ostatnými, snaha zapadnúť a zároveň niečo dokázať. Pamätám si, že som veľmi vnímal prístup učiteľov. Každé slovo, každé povzbudenie, ale aj každá krivda vo mne zostávali dlhšie, než si možno dospelí uvedomovali.
A práve preto sa dnes snažím byť tým učiteľom, ktorého by som vtedy potreboval ja sám. Takým, ktorý vidí za známky, za správanie, za chyby. Tie spomienky vo mne nevyvolávajú smútok, skôr vďačnosť. Lebo aj vďaka nim viem, že deti si do školy nenosia len tašky, ale celé svoje príbehy. A na to by sme nikdy nemali zabúdať.
