Našli ju zviazanú a zavraždenú, on ju nesmel ísť hľadať. Priateľ Ľudmily Cervanovej po 50 rokoch prehovoril
Od vraždy slovenskej študentky medicíny ubehlo už 50 rokov.
„My sme trávili spolu všetok čas a považovali sme sa za celoživotných partnerov. Plánovali budúcnosť, ale to plánovanie nebolo nejaké konkrétne. Že nejaké, ja neviem, dátum svadby alebo...,“ spomína na vzťah s Ľudmilou Cervanovou Richard Veselý, ktorý s priateľkou v tom čase rátal do budúcnosti a ako dodáva, obaja vtedy nevideli žiadnu inú alternatívu. „Keď odišla do Bratislavy, tak samozrejme to bolo vystavené takej skúške. Ale my sme verili, že tú skúšku vydržíme a ten prvý rok sme úspešne pokračovali v našom vzťahu aj napriek diaľke,“ vysvetľuje Richard, ktorý po maturite zostal študovať medicínu v Košiciach, zatiaľ čo Ľudmila odišla do hlavného mesta. „Bolo to v podstate rozhodnutie jej rodičov... oni sa presťahovali do Piešťan a vedeli nejak s väčšou pravdepodobnosťou zabezpečiť, že by sa dostala na bratislavskú fakultu. Ani dnes to nie je ľahké dostať sa na medicínu a vtedy (v Československu vládol komunistický režim a totalitný politický systém, pozn. red.) tam boli všelijaké iné faktory, ktoré zohrávali úlohu. No a ja som bol Košičan, takže ja som ostal u mojich rodičov,“ prezradil ďalej priateľ Ľudmily Cervanovej s tým, že si mysleli, že jedného dňa, po druhom ročníku alebo tak, že sa jeden z nich presunie k tomu druhému.
„Mám pocit, že vtedy tie vzťahy boli omnoho spontánnejšie, menej štruktúrované. Dnes si musia navzájom vyjasniť, či už spolu chodia alebo nechodia. Musia to pred sebou nejako deklarovať. Vtedy to bolo všetko také, si myslím, prirodzenejšie a nenásilnejšie a omnoho skôr to aj spelo smerom k nejakému oficiálnemu vzťahu. Mladí ľudia dnes síce žijú spolu, ale o manželstve nerozprávajú. V prvom rade je to práca, štúdium, zabezpečenie rodiny. Vtedy sme akosi na také veci nemysleli a jednoducho sme sa tešili zo života,“ hovorí v rozhovore Richard Veselý, aké boli podľa neho vzťahy pred rokom 1980.
Ľutuje, že ju nešiel hľadať
Po odchode Ľudmily Cervanovej do Bratislavy sa podľa jeho slov vídali tak raz do mesiaca, keď buď šiel on za ňou alebo prišla ona do Košíc. Na nástupišti na stanici v Košiciach videl Richard potom svoju priateľku aj naposledy. Za odchádzajúcim vlakom, v ktorom sa Ľudka viezla smerom do hlavého mesta, sa pozeral dovtedy, kým nezmizol za zákrutou. „A kýval som a dúfal som, že ma ešte vidí,“ spomína Richard Veselý s tým, že 9. júla 1976 potom mala prísť za ním do Košíc polnočným vlakom, no už neprišla. „Čakal som ju ráno na stanici. No ale neprišla a nevedel som zistiť, že čo sa stalo. Bolo to veľmi nezvyčajné, no ale samozrejme, že mi nenapadlo nič také, čo sa nakoniec ukázalo, že sa stalo,“ zamyslí sa Richard Veselý a dodáva, že chcel ju ísť hľadať do Bratislavy, ale vtedajšie vedenie brigády - letná aktivita Socialistického zväzu mládeže - ho nepustili. „Že musím ďalej brigádovať, aby som mohol pokračovať v štúdiu. Stále ma to ťahalo ísť ju hľadať, ísť sa pýtať spolužiakov, kto ju videl a tak ďalej. Dnes veľmi ľutujem, že som to neurobil,“ hovorí niekdajší priateľ Ľudmily Cervanovej.
Podľa medializovaných informácií napokon 14. júla 1976 objavil náhodný okoloidúci pod mostom v riečke Čierna voda v obci Kráľová pri Senci mŕtve telo ženy. Mala zozadu zviazané ruky a obnaženú spodnú časť tela. Na druhý deň potom Ľudovít Cervan identifikoval telo ako svoju nezvestnú dcéru Ľudmilu.
Ako potom informovali viaceré médiá - oficiálna verzia vyšetrovania a súdnych verdiktov znela, že Ľudmilu Cervanovú v noci z 9. na 10. júla vtiahli násilím do auta pred vysokoškolským klubom v Mlynskej doline. Únoscovia ju mali následne údajne v bratislavskom byte opiť, vyzliecť, opakovane znásilniť a napokon zavraždiť. Za únos, znásilnenie a vraždu odsúdili v roku 1982 sedem mužov z Nitry, po páde režimu ale prípad znova otvorili. V tejto kauze bolo napokon po dlhoročnom justičnom maratóne v decembri 2006 Najvyšším súdom SR definitívne a právoplatne odsúdených šesť osôb (tzv. Nitrania).
