Keď ju našli, chodila po štyroch a štekala. Oxana roky strávila s túlavými psami, ktoré boli jej rodinou
Smutný prípad Oxany dal vedcom unikátny pohľad na to, čo dovtedy mohli len predpokladať.
Nepoznala lásku, bezpečie ani ľudský kontakt. Oxana sa v psej svorke ocitla, keď mala tri roky. Práve zvieratá ju naučili všetko potrebné na prežitie, ale musela sa prispôsobiť ich životu. Psy ju považovali za člena ich svorky a hoci sa jej neskôr podarilo vrátiť späť k ľuďom, niektorých zvieracích návykov sa jej nikdy nepodarilo zbaviť.
Roky bez rodiny
Oxana Malaya sa narodila do chudobnej rodiny na Ukrajine, v ktorej bolo veľa detí a hlavnú úlohu zohrával alkohol. „Mama mala príliš veľa detí, nemali sme ani dosť postelí,“ prezradila Oxana v neskoršom rozhovore pre 60 Minutes. Rodičia sa o deti príliš nestarali a celé dni boli odkázané len samy na seba.
Počas jednej chladnej noci počas 80. rokov ju rodičia nechali vonku a zamkli. Mala vtedy len tri roky a v snahe nájsť si teplé miesto a skrýšu nasledovala túlavého psa, ktorý ju doviedol do ich skrýše. Odvtedy prežívala na surovom mäso a zvyškoch, ktoré našli na ulici.
Začala sa pohybovať na štyroch končatinách, na dorozumievanie používala štekot a vrčanie. Prestala používať akékoľvek známky jazyka. So psami prežila päť rokov a dá sa usudzovať, že vďaka nim na ulici prežila. Celý čas o nej nikto netušil a nikto nevedel, kde sa nachádza a čo sa jej vlastne stalo. „Keď štekali, tak ja som po nich opakovala, tak sme sa rozprávali,“ hovorila.
Po piatich rokoch života v psej svorke si ju všimol jeden zo susedov, keď po ňom začala štekať. Mužovi došlo, že niečo nemôže byť v poriadku a o svojom zážitku informoval úrady. Oxana však bola takou súčasťou skupinky psov, že všetci začali chrániť a polícii nechceli dovoliť sa k nej ani priblížiť. Psov museli odlákať jedlom, aby sa k nej mohli dostať a vziať ju späť k ľuďom.
Návrat do života
„Keď k nám prišla, bola skôr malým psom ako človekom,“ spomínala v reportáži riaditeľka ústavu, do ktorého Oxanu priviezli. Pohybovala sa len po štyroch, štekala, vrčala. „Keď sa chcela napiť, vyplazovala jazyk a jedla rovno z misky, nie rukami,“ doplnila riaditeľka.
