Keď ju našli, chodila po štyroch a štekala. Oxana roky strávila s túlavými psami, ktoré boli jej rodinou
Smutný prípad Oxany dal vedcom unikátny pohľad na to, čo dovtedy mohli len predpokladať.
Oxana okamžite nastúpila na špecializované terapie a intenzívny tréning mal dohnať to, čo za takmer šesť rokov života so psami zameškala. Aj napriek tomu, že nikdy nerozprávala žiadnym jazykom, naučila sa ho pomerne rýchlo a rovnako aj iné základné zručnosti. Za jeden a pol roka zaznamenala rapídny progres.
Dnes má však Oxana 40 rokov a zameškaný vývoj nikdy nedobehla, na čo upozorňovali aj odborníci. Zameškala totiž kľúčovú fázu vývoja dieťaťa, ktorá sa nedala napraviť. Jej IQ ostalo na úrovni 6-ročného dieťaťa. Oxana za celý život neopustila ústav, väčšinu čase venuje starostlivosti o zvieratá a niekedy sa stále vracia do doby, keď bola psom.
„Keď je mi smutno, tak sa plazím po štyroch. Chodím na prechádzky so psami, vtedy si robím, čo chcem. Nikto si nevšimne, že chodím po štyroch,“ priznávala aj po rokoch. Oxana sa túžila stretnúť so svojimi rodičmi aj napriek tomu, že ich zbavili zodpovednosti o ňu, chcela ich vidieť. So stretnutím napokon súhlasil len jej otec a spoznala aj sestru.
Skúmanie vedcov
Sme výsledkom genetickej predispozície alebo výsledkom výchovy a prostredia? Je to, čím sme, dané tým, s akou výbavou sme sa už narodili? Vedci celé roky vedú polemiky o tom, nakoľko významná je genetika v živote človeka a aký významný vplyv má v skutočnosti sociálna interakcia, výchova a prostredie, kde sa nachádzame.
Prípad Oxany im dal unikátnu možnosť pozrieť sa, čo všetko stojí za formovaním osobnosti. Prípad ukázal, aká dôležitá je výchova a prostredie na vývoj dieťaťa. Fakt, že si dokázala vytvoriť psie návyky vrátane štekania a psieho stravovania v podobe surového mäsa, zdôraznil dôležitosť socializácie.
