Nemali čo jesť, prespávali na stanici. Pre víťazku Wimbledonu Lindu Noskovú obetovali rodičia všetko
Otec zbieral staré železo, aby mohla hrať tenis.
V tej chvíli mala 21-ročná Linda Nosková za sebou päť nevyužitých mečbalov a zdalo sa, že vysnívaný wimbledonský titul sa jej pomaly vzďaľuje. Odišla z kurtu, aby sa osviežila, a na chodbe zbadala dve trofeje – jednu pre finalistku, druhú pre budúcu šampiónku. „Tú veľkú si odnesiem! A keď budem musieť na kurte vypľuť dušu, tak ju tam nechám!“ povedala si v duchu tenistka. O niekoľko minút neskôr už dvíhala nad hlavu najcennejšiu trofej svetového tenisu. Jej cesta na vrchol však nezačala vo Wimbledone. Začala sa v rodine, ktorá kedysi nemala čo jesť, otec zbieral staré železo a prespávali na železničnej stanici.
Bohatí oteckovia
„Je to na celú knihu. Začínali sme úplne od nuly. Nemali sme v podstate čo jesť ani kde bývať,“ spomínal po finále pre český iSport.cz Lindin otec Drahoš Nosek. Ako priznal, s manželkou Ivanou odišli zo svojich predchádzajúcich manželstiev prakticky bez majetku. Všetko nechali bývalým partnerom a nový spoločný život začínali od začiatku. Keď sa narodila Linda, rodinný rozpočet bol každý mesiac v mínuse.
„Manželka nemala nič. Ja som robil výpravcu a musel som zbierať staré železo, aby sme vôbec prežili. Hrala dcéra jedného policajta a potom naša Linda. Všetci ostatní mali bohatých oteckov, ktorí to platili, a mamičky, čo s nimi jazdili. To, čo sme robili my dvaja... To bola hrôza, my si siahli naozaj na dno, aby sme jej to umožnili,“ spomínal Drahoš Nosek. Situácia sa začala meniť až po smrti jeho rodičov, keď predali rodinný domček a podarilo sa im splatiť dlhy. Vtedy si mohli dovoliť kúpiť prvé auto a trochu sa nadýchnuť, no aj tak si nežili na vysokej nohe.
Každá cesta na turnaj znamenala ďalšie výdavky, ktoré si rodina len ťažko mohla dovoliť. Výhodou bolo jediné – ako železničiar mohol cestovať vlakmi zadarmo. „Do Prahy sme chodili vlakom a všetci štyria sme prespávali na stanici,“ spomínal so silnými emóciami.
Hrala na kúsku betónu
Napriek tomu nikdy neuvažovali nad tým, že by to vzdali. Vedeli, že ich dcéra má na tenis výnimočný talent, no ešte viac ich presviedčala jej povaha. „Linda v živote nepovedala, že nechce ísť trénovať. Ani raz. A to sme vymýšľali hrozné veci. Hrali sme po všetkých dedinách. Kde som videl kúsok betónu alebo nejaký kurt, tam sme šli a hrali. Zadarmo, samozrejme,“ vravel Drahoš Nosek. Práve táto Lindina vlastnosť rozhodla o tom, že všetky obete mali zmysel. Na jednu príhodu Drahoš Nosek spomína dodnes.
