U nás je viac vylepšených dievčat a jediný ideál krásy. Svidníčanka Kamila v New Yorku nerieši banality

Stačila jediná návšteva New Yorku a celý jej svet sa zmenil. Rodená Svidníčanka Kamila Kopčová spievala v Česku po boku Ewy Farnej, účinkovala v divadelnej Czech Cabaret Show, venovala sa dabingu aj napriek tomu mala pri návšteve New Yorku pocit, že si tam musí vyskúšať život. Rozhodla sa načerpať z umeleckého prostredia čo najviac a začala študovať.

V rozhovore pre DOBRÉ NOVINY prezradila, že sa za naše divadlá rozhodne hanbiť nemusíme, s akým extrémne podporujúcim prostredím sa v New Yorku stretla a ako sa žije slovenskej umelkyni v medzinárodnom prostredí. V januári sa s ňou zhovárala Tímea Gurová.

Kde je jednoduchšie byť začínajúcim umelcom – na Slovensku, v Prahe či v New Yorku?

Začiatky nikdy nie sú jednoduché a je jedno, kde sa nachádzate. Všetko sa odvíja od toho, ako veľmi to chcete a čo ste ochotní pre to urobiť. Začať v New Yorku môže byť podľa mňa jednoduchšie, pretože vás tu nebrzdí žiaden pocit nedostatočnosti. Nikto vás tu nesúdi a môžete robiť doslova čokoľvek. Na druhej strane byť tu pracujúcim umelcom a predrať sa skrz to kvantum talentovaných ľudí je nesmierne ťažké.

Z môjho pohľadu je to najťažšie na Slovensku. Možno to väčšinu prekvapí, ale rybníček je malý, rýb veľa. Ťažko sa dostať dovnútra a centrom tvorby ja viac-menej len Bratislava. Ani neviem, koľko projektov sa na Slovensku ročne robí.

Česko má o niečo širšiu ponuku divadiel a aj konkurzov je pomerne viac. Ak sa už raz dostanete do okruhu ľudí z umeleckého priemyslu, ktorí si vás všimnú, vedia, že ste pracovití, tak sa vám dvere začnú otvárať o niečo viac. Dôležité je byť konzistentný a nepoľaviť. Umelci u nás sú veľmi pracovití a kvalita stúpa každým rokom.

Po skončení košického konzervatória si sa rozhodla pokračovať na konzervatóriu v Prahe. Zarazilo ma, ako rýchlo si sa musela, ale aj dokázala naučiť česky, aby si zvládla povinnú maturitu z jazyka. Ako sa to dá? Vedela si sa tak rýchlo stratiť medzi českými hercami?

Ja som už mala prijímacie skúšky v češtine, kde mi povedali, že počujú, že to nebude problém. Veľa som čítala a som tá generácia, ktorá akoby vyrastala na českých rozprávkach. Čo sa týka skúšky z českého jazyka, dejín umenia a hudby, tak tie som robila počas roka, keď som tam už študovala, takže som mala nejaký čas sa pripraviť. Väčšina diel je rovnakých ako na Slovensku, takže áno, vyžadovalo si to štúdium, ale nebolo to nezvládnuteľné.

Hovorí sa, že na umeleckých školách je veľký tlak hlavne na dievčatá, aby boli štíhle, mali určitú váhu či konfekčnú veľkosť. Stretla si sa s niečím podobným?

Ja som sa konkrétne s týmto nestretla. V Košiciach vôbec nie. Tlak som, samozrejme, mala, ale šiel skôr odo mňa než od školy či učiteľov. Viem, že spolužiaci v Prahe ten problém mali, vraveli mi o tom. Bolo to však v období, keď som tam ešte neštudovala.

S prijatím vlastného tela som aj tak dosť bojovala sama, takže som rada, že ma nátlak od vyššie postavených ľudí obišiel. Prekvapila ma však miera estetických zákrokov u mladých dievčat. Musím povedať, že či už na Slovensku alebo v Česku je to vo vyššej miere ako v Amerike.