Víťaz Wimbledonu miluje Bratislavu a rozpráva po slovensky. Mama zabezpečila, aby nezabudol na svoje korene
Jordan vyrastal s tenisovou raketou v ruke.
Keď sa víťazom juniorského Wimbledonu stal 16-ročný Američan Jordan Lee, radosť zavládla aj u nás. Jeho mamou je totiž Slovenka Martina Lee, ktorá sama vyrastala a hrala tenis v Slovane Bratislave, o ktorom hovorí ako o rodinnom klube a viaže k nemu aj svoje spomienky na detstvo. Lásku k Slovensku preniesla aj na syna, ktorý sa do Bratislavy rád vracia.
Veľká konkurencia
„Ročník 1982 bol veľmi silný a hrať v takej konkurencii nebolo jednoduché. Nedostávala som príležitosti na to, aby som hrala turnaje s reprezentáciou,“ hovorí Martina v rozhovore pre Sportnet. Rodičia si nemohli dovoliť platiť cesty po turnajoch a tak sa ako 20-ročná rozhodla odísť do Spojených štátov na univerzitu, kde získala športové štipendium.
Pôvodný plán ostať v Amerike pár semestrov sa napokon zmenil. „Našla som si priateľov a zároveň som pokračovala na magisterskom stupni a trénovala som univerzitný tím,“ pokračuje Jordanova mama. Po skončení školy dostala pracovné víza a tenisovým tréningom sa začala venovať naplno. „Čas ubiehal, narodil sa Jordan a zatiaľ zostávame v Spojených štátoch, aj keď ja by som sa rada časom vrátila na Slovensko,“ priznáva.
S tenisom odmalička
Pre Jordana sa tak stal tenis prvou voľbou, aj keď v detstve inklinoval aj k iným športom. Odmalička vyrastal a behával s tenisovou raketou v ruke. Tenis ho sprevádzal aj pri návštevách Slovenska, keďže mamina komunita známych a priateľov sa aj tu točila okolo tenisu.
Na Wimbledon rozhodne neprichádzali v nastavení, že idú turnaj vyhrať. „Na žiadny turnaj nechodíme s tým, že ho ide vyhrať. Čím je starší, tak je to pre neho ťažšie, pretože hráči sú veľmi vyrovnaní,“ vysvetľuje a dodáva, že síce vedeli, že na víťazstvo má, ale vyradiť ho mohol aj súper v kvalifikácii. Finálový zápas napokon ani nesledovala priamo na štadióne. Pri víťaznej loptičke bola na kopci Hanman Hill, kde chodia sledovať zápasy fanúšikovia bez vstupeniek.
„Keď som dobehla na štadión, všetci tam kričali. Veľmi mi odľahlo a rozplakala som sa, pretože som videla, že aj on mal slzy v očiach. Akurát som ho stihla objať. Tešila som sa aj za neho. V jednej minúte sa mi premietlo všetko, čím si prešiel za posledných zopár rokov,“ opisuje najkrajšie chvíle. Sama však vie, že juniorský titul vo veľkom tenise nič neznamená, netreba poľaviť a pokračovať v tréningoch ďalej.
Na Slovensku ako doma
Martina od odchodu zo Slovenska podnikala zvyčajne jednu dlhšiu návštevu rodičov za rok.
