Naskákali do vody, každý s jedným synom v náručí. Jan a Eva pri úteku z Československa riskovali život
Eva a Jan mohli skončiť vo väzení a deti v detskom domove.
„Ja nemôžem skočiť, musíš ma tam strčiť,“ kričala Eva, ktorá držala v náručí šesťročného syna Martina. Jan Roček vedel, že ak manželku z lode nepostrčí, vrátia ich do domov a skončia vo väzení. Do Evy nakoniec drgol, spadla do vody a potom do náruče zobral štvorročného syna Tomáša a skočil aj on. Boli len kúsok od slobody, no vedeli, že ešte nič nemajú vyhraté. Útek rodiny Ročkovcov z Československa vyvrcholil odvážnym skokom z lode pri dánskom brehu, ktorý sa stal senzáciou, no ešte predtým si museli prejsť peklom.
Čakal pri kuchyni, či niečo zostane
Jan sa narodil v Prahe do židovskej rodiny, ktorá jeho aj mladšiu sestru Helgu viedla k prísnej poctivosti, pravdovravnosti a láske k vlastni. Otec ich vychovával ako ateistov, veril totiž, že až budú deti dospelé, sami si vyberú, čomu chcú veriť. Rodina žila veľmi skromne, no aj keď sa ich firme počas hospodárskej krízy nedarilo, vždy sa im podarilo zhromaždiť jedlo, aby prežili.
Otec Hugo chcel dostať svoje deti do Anglicka, no nepodarilo sa mu to, a tak celá rodina po okupácii začala pociťovať protižidovské útoky. Ako všetky rodiny, aj tá ich verila, že sa im transport vyhne, no nestalo sa tak. V máji 1942 ich odvliekli do terezínskeho geta, kde ich čakalo prvé peklo na zemi – museli ťažko pracovať, nemali, kde spať a neustále trpeli hladom.
„Z rôznych miest sa tam dostali pohrebné vozidlá a naložené telami ich ťahali a tlačili ľudia. Každý deň sme ich videli naložené mŕtvolami... Každú chvíľu odchádzali transporty do Osvienčimu, čo sa nevedelo, kde to je... Hlad sme mali všetci. Čakával som pri kuchyni po vydávaní, či niečo zostane,“ spomínal Jan pre Pamäť národa.
Osudná chémia a žena
Jediným Janovým šťastím bolo, že na takom hroznom mieste našiel cestu ku svojej milovanej chémii. „Neviem, kto si to vymyslel a zariadil, že tam to laboratórium bolo. Vlastne neviem, k čomu to bolo, význam to malo určite minimálny,“ priznal Jan, ktorý sa ocitol v chemickom laboratóriu, kde aspoň na chvíľu zabudol na to, čo sa deje vonku. V Terezíne spoznal aj svoju budúcu manželku Evu, s ktorou si sľúbili, že ak prežijú, po vojne si napíšu a znova sa stretnú. To ale netušili, čo ich ešte čaká.
Článok pokračuje na ďalšej strane:
