Naskákali do vody, každý s jedným synom v náručí. Jan a Eva pri úteku z Československa riskovali život

Jana Ročka zaradili do transportu do Osvienčimu 28. septembra 1944 a dodnes si spomína na to, ako prišiel na miesto. Vyhnanie z dobytčích vagónov. Zmätok a radenie davu mlátením palicami. Selekcia, ktorou ako mladý a zdravý muž bez problémov prešiel na správnu stranu.

Strata ľudskej dôstojnosti

Spomína si na plamene šľahajúce z komínov, o ktorých si myslel, že sú súčasťou obyčajnej továrne. Zhluk nahých tiel. Spomienky na to, ako si mohli schovať len svoje topánky, opasky a okuliare. Jan dostal nohavice, košeľu, vestu, sako s červeným pruhom a čiapku. Spomienky na strihanie, na sprchy, na stratu ľudskej dôstojnosti. Vyhnali ich von z baraku, kde si oblečenie museli dávať na svoje premočené telá. Bola mu zima. Stáli tam dlho.

Prečítajte si tiež: Zaľúbil sa do dievčaťa, ktorému vytetoval číslo. Krompašský tetovač z Auschwitzu roky tajil príbeh ich lásky

Zhruba na tisíc mužov čakalo ubytovanie v baraku bez miesta, kam by si ľahli. V noci vyplnil priestor reťaz tiel, sedeli každý s roztiahnutými nohami medzi nohami toho za ním, a tak sa mohli aspoň trochu vyspať. Všetko bolo robené s cieľom väzňov čo najviac ponížiť a degradovať.

„Raz, keď sme boli zatvorení v našom baraku, viedli okolo skupinu detí. Malé, tak desať-dvanásťročné deti, ktoré tam už boli nejaký čas. Viedli ich do plynu a ony to vedeli. Odhadzovali svoje lyžice, pretože vedeli, že už ich nebudú potrebovať. Aby sme si ich aspoň my našli a mohli ich použiť...“ spomínal na jeden z najhorších momentov.

Pochod smrti

Aj napriek všetkému bol Jan stále relatívne zdravý. Aj keď by namáhavú prácu viac neprežil, vedel, že pri nejakom stroji by vydržal. Tak sa mu podarilo odísť ako robotníkovi transportom do továrne v mestečku Meuselwitz. Aj keď nevedel, kam pôjde a čo ho tam čaká, vedel, že horšie ako v Osvienčime to nebude. Nemýlil sa.

V továrni dostal vlastné miesto na spanie, dve tenké deky, mal svoju misky aj lyžicu, aj keď jedla veľa nedostávali. Jan prežil hlad, ťažké celodenné pracovné šichty, ale aj to, keď ich z továrne vyhnali na pochod smrti. „Ušli sme a šli sme do nejakej dediny. Tam nás chytila nejaká lokálna stráž a zavrela nás do chlievika. Deti z nás mali ohromnú srandu, že jeme zemiakové šupky,“ spomínal pre Pamäť národa. Jan bol už v jednom momente taký vyčerpaný, že si ľahol na cestu a tváril sa, že je mŕtvy. Už mu nezáležalo na tom, či ho odhalia a zastrelia.

Útek za slobodu

Ako zázrakom prežil a keď sa doma dostal z toho najhoršieho, napísal list Eve, s ktorou si sľúbili, že ak prežijú, napíšu si. Po tom, čo prišiel o celú rodinu, už ani nedúfal, že sa dočká odpovede.

Článok pokračuje na ďalšej strane: