Dobré noviny
O rysej elegancii aj perverzných vydrách s fotografom divej zveri z Liptova: V lese sa vyspím lepšie ako doma
Andrea Petrovčinová
Andrea Petrovčinová

O rysej elegancii aj perverzných vydrách s fotografom divej zveri z Liptova: V lese sa vyspím lepšie ako doma

Kvetoslava Šlavku známi okolo Liptova volajú Kvetko. Poznajú ho aj podľa dobrodružných výjazdov do divokej slovenskej prírody, kde celé dni presedí vo fotostane pre pár snímkov vydier či svorky vlkov.

Raz v stane presedel 6 hodín denne po dobu dvoch týždňov prí číhaní na medveďa. Zvyšok roka si na živobytie a poriadne objektívy chodieva zarobiť oberaním jabĺk a čerešní v zahraničí. Aké je to sledovať osamote v stane rysa pri koryte rieky alebo ako vyzerá medvedie dvorenie, sa dočítate v nasledujúcom článku.

V lese sme zvykli byť ticho, dnes robíme rámus

Kveto Šlavka pochádza z Liptovského Mikuláša a podľa jeho slov na Liptove aj dožije. Kým spolu putujeme na miesto k potoku Jalovčianka pre ilustračné fotografie a romantickú atmosféru rozhovoru, zastaví ma, aby si podrobne prezrel blato na zemi. V blate a snehu sa najlepšie identifikujú stopy divej zveri a čím je stopa čerstvejšia, tým ľahšie sa dá predpokladať, čo sa v okolitej prírode pohybuje – raticová zver (jeleň, srna, diviak), medvedica s mláďatami, vlk, rys.

Foto: Kvetoslav Šlavka

„Odmalička som chodil do lesov so starým otcom, ktorý ma učil dbať na ticho, aby sme mohli pozorovať zvieratá. Dnes robíme rámus, aby sme sa zveri vyhli. Zvláštne, ako sa zmenil tento prístup. Keď som si neskôr popri snowboardingu zadovážil GoPro kameru, skúšal som niečo zachytiť v prírode. Rozbehlo sa to neskôr vo väčšom meradle, keď som začal pracovať v zahraničí. Pracujem ako oberač čerešní a jabĺk na švajčiarskej ovocinárskej farme.

Za roky práce sa mi podarilo zarobiť si na fotografickú techniku, objektívy, telekonvektor. Aj keď ma zamladi od fotografie odhovárali a radšej som sa vyučil za automechanika, k foteniu som sa dostal aj tak. Fotiť ľudí ma veľmi neberie – nezaujímajú ma svadby, oslavy, portréty. Naopak príroda ma stále niečím prekvapuje, vysvetľuje Kveto.

Foto: Andrea Petrovčinová

Prišiel som na vodnáre, nafotil som vydry

Príroda nie je statická a scény sa neopakujú. Asi to je jeden z dôvodov, prečo sa Kvetovi zábery na slovenskú prírodu nezunujú. Je to neplánovaná aktivita; deň, ktorý ho stále naučí niečo nové, hodiny strávené vo fotostane pri čaji, ktorý maskuje ľudský pach. Aj keď si vnútri dá Horalku.

Pri potoku sa Kvetovi prvýkrát podarilo nafotiť vydry riečne, ktoré sú známe svojím roztomilým zvykom držať sa za labky vo vode. Kveto ma prekvapí už menej milou informáciou o vydrách a ich perverznosti: vydra-samec si pri kopulácii nepotrpí na životnosť partnerky, dokáže sa páriť aj s uhynutou samičkou. Vydrí revír sa tiahne asi jedenásť kilometrov smerom od Liptovskej Mary.

Foto: Kvetoslav Šlavka

„Vybral som sa fotiť vodné vtáky, vodnáre, no namiesto toho som nafotil vydry. Všetko okolo bolo zamrznuté, vydra sa potopila pod vodu a vyšla celkom blízko pri mne. Ich brlohy sa nachádzajú vo vývratoch, starých kmeňoch a pňoch, ktoré sa nachádzajú popri rieke. Tento zážitok zosobňuje to, čo sa mi na tomto koníčku páči – učí ma to myšlienke neplánovanosti, prekvapeniu. Nikdy neviem, čo sa mi podarí nafotiť. Sedím celé hodiny a rozmýšľam o živote. Celkom dobrý relax.

Foto: Andrea Petrovčinová

Pre dobrú fotku sa musíš ale naozaj priblížiť

Kveto si postupne od širokouhlého objektívu, s ktorým nafotil prvú líšku na love z posedu v okolí farmy, kde pracoval, našporil aj na teleobjektív s ohniskovou vzdialenosťou vyššou ako 300 milimetrov či telekonvektor, ktorý mu predĺži ohnisko ešte o pár milimetrov. Pravda je ale taká, že pre ozaj dobrú fotku sa každý fotograf musí priblížiť k zvieraťu bližšie aj fyzicky. Kvetovi sa poslednú dobu však najviac páčia celkové fotografie, pri ktorej zachytáva aj prostredie, v ktorom sa zviera pohybuje.

Článok pokračuje na ďalšej strane:

Časť 1 / 3

Už ste čítali?