Sebastian Bergman opäť v akcii! Zavedie vás do švédskych hôr

Po šestnástich kilometroch dorazila do mestečka Åre. Počas jazdy dodržiavala predpísanú rýchlosť. Pokuty za porušenie predpisov by ju len zbytočne zdržali, ale nič na svete by jej nezabránilo v tom, aby uskutočnila svoj plán. Zistila, že švédska polícia pravdepodobne nebola vyškolená alebo jednoducho nebola zvyknutá prehľadávať auto v prípade, že sa vodič dopustil ľahšieho priestupku. A nič by neokorenilo jej misiu viac ako policajt, ktorý by pri náhodnej prehliadke zistil, že je ozbrojená. Oprávnenie na nosenie zbrane vo Švédsku, prirodzene, nemala. Ak by našli jej Berettu M9, začali by ju pravdepodobne vyšetrovať, a to by ich priviedlo k zisteniu, že Patricia Welltonová dovčera neexistovala. Pribrzdila, keď autom míňala zelené zábrany, a blížila sa do dedinky na konci cesty zvažujúcej sa k moru.
Dopriala si krátku prechádzku, vošla do náhodne zvolenej reštaurácie a objednala si panini s kolou light. Vychutnávala občerstvenie a študovala mapu. Do cieľa cesty jej zostávalo deväť kilometrov jazdy po E14, kde neskôr odbočí z cesty a odstaví auto. Ďalej sú to len nejaké tri kilometre behu. Skontrolovala čas na hodinkách. Ak jej cesta do cieľa potrvá zhruba tri hodiny, ďalšiu hodinu bude potrebovať na zahladenie všetkých stôp, dve hodiny, kým sa vráti k autu a podá hlásenie. Do Trondheimu by tak dorazila načas, stihla let do Osla a späť doma by mohla byť už v piatok.
V Åre pobudla ešte chvíľku, dopriala si menšiu prechádzku, potom nastúpila do auta a pokračovala v jazde smerom na západ. Aj napriek tomu, že ju práca zaviedla do rôznych kútov sveta, podobnú krajinu nikde inde nevidela. Jemne sa vlniace pohoria, stroho vytýčené hranice polí či ligotajúca sa voda bystrín v horských údoliach. Hlavou jej prebleslo, že v tejto oblasti by sa dokázala usadiť. Na odľahlom, tichom mieste s čistým vzduchom by si prenajala chatku, každý deň by chodila na dlhé prechádzky, chytala ryby, v lete by sa tešila z dlhých slnečných dní a jesenné večery by trávila čítaním kníh pri kozube. Možno raz. Pravdepodobne nikdy.
Odbočila z E14 na mieste, kde značka ukazovala doľava k Rundhögenu. Vystúpila z auta, na chrbát si vyložila ruksak a s mapou v ruke sa pustila do behu. O stodvadsaťdva minút neskôr mierne zadýchaná, ale rozhodne nie unavená zastala. Pri behu na dlhé trate vždy šetrila silami, nikdy nebežala naplno. Sadla si na skalu a dopriala si malé dúšky vody, kým sa jej dych znova ustáli. Z batoha vybrala ďalekohľad a pozorne sledovala drevenú chatku asi tristo metrov pred ňou. Bola v cieli svojej cesty. Miesto vyzeralo úplne rovnako ako na fotkách, ktoré jej dodal informátor.
Ak sa nemýlila, chatku postavili niekedy v tridsiatych rokoch, pretože v súčasnosti by nikomu nenapadlo postaviť si domček na úpätí skalnatej hory. Majiteľom bol akýsi vysokopostavený riaditeľ s dobrými konexiami na švédskom kráľovskom dvore, ktorý potreboval odľahlé miestečko na svoje časté poľovnícke výlety. Úprimne povedané, svojou veľkosťou nepripomínala budova dom ani chatku. Aká mohla byť jej rozloha? Osemnásť štvorcových metrov? Možno dvadsať. Drevené brvná namiesto stien, malé okná, miniatúrny komín vytŕčajúci zo strechy pokrytej asfaltovou lepenkou. Dva schodíky vedúce k dverám na kratšej strane domčeka. Približne desať metrov odtiaľ sa nachádzali dve menšie búdky – jedna s dvierkami, pravdepodobne latrína, a druhá bez dvierok, zrejme úschovňa dreva, súdiac podľa sekery zaťatej do pňa.
V zelenom poraste pri dome zaregistrovala pohyb. Bol tam. Schovala ďalekohľad do batoha a vybrala z neho svoju berettu. Nacvičeným pohybom pripevnila na hlaveň zbrane tlmič. Vstala a zbraň ukryla do špeciálneho vrecka na bunde. Batoh si vyložila na chrbát a pustila sa smerom k domčeku. Párkrát sa obzrela a skúmala krajinu za sebou, hľadajúc náznak akéhokoľvek pohybu. Domček stál v neobývanej oblasti, ale neďaleko známej turistickej trasy. Bol však koniec októbra, preto sa to tu nehmýrilo turistami.