Chodila k esesákom a hľadala deti ukradnuté z Československa. Odhodlaná Jožka ich zachránila desiatky

Neskrývala sa a nebála sa o svoj život. Hoci Josefína Napravilová nebola židovka a pochádzala zo zámožnej rodiny, nikdy neprahla za pohodlným životom. Miesto organizovania čajových večierkov sa zamerala na to, aby dokázala pomôcť všade, kde bolo treba.

Pomohla aj desiatkam detí, ktoré sa po vojne mohli vrátiť späť k svojim rodinám v Československu. Komunistický režim ju označil za vyvrheľa, zničil jej pas a znemožnil príchod domov. Po páde režimu sa však na staré kolená vrátila späť a práve vtedy sa znova stretla s mužom, ktorého kedysi priviedla späť k najbližším.

Príspevok používateľa næctar | Be the inspiration (@naectar.app)

ZOBRAZIŤ PRÍSPEVOK

Štyri svetové jazyky

Josefína Napravilová sa narodila v Plzni v roku 1914 a aj vďaka zmiešanému manželstvu jej rodičov ovládala niekoľko jazykov. Otec bol Švéd a opustil ich, keď bola ešte malá, ale vďaka zámožnému dedovi dokázali mať pohodlný život aj napriek tomu, že vyrastala len s mamou.

Už od detstva spievala, vedela hrať na klavíri a recitovala básne veľkých autorov. Po skončení stredoškolského lýcea začala študovať právo v Prahe. Už vtedy popri češtine ovládala aj angličtinu, nemčinu, francúzštinu a švédčinu. Práve znalosť jazykov jej pomohli k tomu, že doučovala deti švédskeho diplomata v Prahe.

V roku 1939 nacisti zatvorili vysoké školy a hrozilo, že bude musieť pracovať na strane nepriateľa. Vtedy sa spoznala s návštevou jeho otca, síce o dosť starším, ale zabezpečeným riaditeľom banky Karlom Napravilom. Zobrala si ho, aby sa vyhla službe v armáde. Manželstvo z rozumu jej však zabezpečilo aj privilegovaný život. Bývali v centre mesta na Karlovom námestí a pravidelne jazdili na dostihy. „To, že som prežila vojnu bez ujmy, za to vďačím iba svojmu manželovi," napísala vo svojich memoároch.

Starala sa o obete

Aj počas vojny však túžila byť užitočná. Pohľad na množstvo ranených vojakov ju nenechal chladnou a nedokázala sa na to len tak prizerať. Urobila si kurz zdravotnej sestry a hneď sa prihlásila ako dobrovoľníčka do blízkej nemocnice.

Po skončení vojny sa prihlásila do Terezína, kde vypukla epidémia týfusu a to aj napriek tomu, že sama nebola ani len očkovaná. Práve vtedy sa na ňu obrátilo aj švédske veľvyslanectvo, ktoré oslovovali zástupy väzňov z oslobodených táborov a rovnako dostávali aj žiadosti o pomoc s hľadaním stratených príbuzných - a to najmä detí.