Lucia z oddelenia pre nevyliečiteľne chorých: Či sa u nás dejú zázraky? Máme pacientov, ktorí sa vyliečia
Aj ťažko chorých pacientov dnes vedia ušetriť bolesti.
Keď sa povie paliatívna medicína, spomenieme si na zomieranie a koniec života. Pocítime rešpekt a istý odstup. Odborníci, ale aj pacienti, ktorí mali šťastie dočkať sa jej pomoci, však hovoria, že paliatívnej medicíny sa nemáme báť, skôr naopak.
Rúško tajomna okolo tohto mladého medicínskeho odboru sme pre čitateľov DOBRÝCH NOVÍN poodhalili so zástupkyňou primárky Paliatívneho oddelenia v Národnom onkologickom ústave v Bratislave, doktorkou Luciou Dzurillovou. Zhovárala sa s ňou Elena Slováková.
Čo to vlastne znamená pre onkologického pacienta, keď sa ocitne na Vašom oddelení paliatívnej medicíny?
Popravde, väčšina pacientov a ľudí nevie, čo dnes paliatívna medicína vôbec znamená. Vnímajú ju len cez ten užší pohľad, teda ako medicínu na konci života. To je, samozrejme, dôležitá súčasť nášho odboru, tam paliatívna medicína aj vznikla. Ale s postupom času sa jej zručnosti využívajú aj v situáciách, kedy by koniec ešte nemal nastať. Nie je to teda tak, že každý pacient, ktorý k nám prichádza, umiera. Paliatívna medicína je v prvom rade o živote a o tom, ako ho prežiť naplno až do konca. To je jedna vec.
Druhá vec je, že pomoc niekedy poskytujeme aj na začiatku ochorenia, keď má pacient vysokú intenzitu príznakov, celý komplex symptómov a my sa v takom prípade vieme oňho starať počas celej dĺžky liečby základného ochorenia. No a máme aj pacientov vyliečených z nádorového ochorenia, ale pretrvávajú u nich príznaky, ktorých príčinu nie je možné odstrániť, no my ich vieme zmierniť, stlmiť a zlepšiť kvalitu života.
Ale predsa len, so smrťou sa tu stretávame častejšie ako v iných medicínskych odboroch a keď nazeráme na Vašu prácu z vonku býva to s veľkým rešpektom.
Paliatívnej medicíny by sa človek nemal báť, lebo ak už nemá nádej na vyliečenie, my mu vieme poskytnúť istotu, že ho nebudeme klamať, že ho neopustíme a v rámci paliatívnej medicíny mu pomôžeme zachovať si dôstojnosť až do konca.
Čo je radostnou stránkou práce paliatológa?
Ja pociťujem radosť vždy, keď pacient od nás odchádza domov s tým, že sa cíti lepšie a pri ďalšej kontrole mi povie, že lieky, tak ako som mu ich navrhla, mu pomohli a mal pekný týždeň alebo mesiac alebo sa dobre vyspal a bolo mu lepšie. Pre mňa je pozitívne aj to, že v rámci paliatívnej medicíny pomôžeme človeku, aby sa netrápil, že odíde dôstojne a s minimalizáciou utrpenia. Rovnako je pre mňa silnou motiváciou, ak mu je umožnené, aj vďaka našej pomoci, dožiť svoj život doma a v kruhu svojich blízkych. Je to síce smutná, ale zároveň aj veľmi povznášajúca skúsenosť.
Keď sa na Slovensku povie paliatívna medicína v onkológii, asi každému sa vybaví meno jej priekopníčky MUDr. Kristíny Križanovej, nositeľky mnohých štátnych i spoločenských ocenení. V jednom rozhovore povedala, že ona v paliatíve vyšliapala len úzku cestičku, a je na ďalšej generácii lekárov, aby ju ďalej rozširovali. Vy patríte k žiakom doktorky Križanovej, darí sa Vám napredovať po tejto ceste?
Verím, že áno, hoci všetko ide pomalšie, akoby sme chceli. Pozitívne je, že lekárov so záujmom o paliatívnu medicínu pribúda každým rokom, no chvíľu to ešte potrvá, než nás bude toľko, koľko slovenskí pacienti potrebujú. Pre mňa je veľkou cťou, že som zažila primárku Kristínku Križanovú v čase jej aktívnej lekárskej kariéry a som veľmi rada, že som ju mohla sledovať pri práci. Teraz je mojou ďalšou mentorkou jej nástupkyňa, primárka Paliatívneho oddelenie v Národnom onkologickom ústave doktorka Škripeková, od ktorej sa ďalej učím.
Je pre rast mladého lekára dôležité, aby mohol pracovať popri špičkovom odborníkovi a silnej osobnosti?
Myslím si, že je to kľúčové, lebo medicína, okrem toho, že je založená na dôkazoch a vedeckých faktoch, tak je aj o práci s ľuďmi. Keď pracujete po boku skúseného odborníka a máte vzor, ako si spájať informácie, ako sa v tom orientovať, ako komunikovať s pacientom, je to na nezaplatenie.
Je to ďalšia vysoká škola...
... je to ešte vyššia škola ako vysoká, povedala by som.
Rozhovor pokračuje na ďalšej strane:
