Výchovná poradkyňa: Zúrivosť u detí vieme kontrolovať. Je rozdiel, keď do vás hodí hračku trojročný alebo šesťročný
Prístup uznávanej odborníčky na výchovu je prekvapivo jednoduchý. V momente, keď si rodič uvedomí, že je dieťa jeho rovnocenný partner, má skoro vyhraté.
„Život s dieťaťom je pre nás nová šanca objaviť samých seba, prevetrať si vlastné presvedčenia a zamyslieť sa nad tým, prečo v ne veríme,“ hovorí pre DOBRÉ NOVINY lektorka Efektívneho Rodičovstva. K svojej súčasnej profesii sa dostala tak, že pred rokmi sama hľadala svoju cestu ako rodič. Na kurzoch vyškolila vyše 1000 rodičov a v rodičovských kluboch odprezentovala stovky prednášok. S Martinou Vagačovou sa rozprávala Silvia Mabena.
Dnešní rodičia, aspoň väčšina z nich sa snaží, pristupujú k deťom s rešpektom a počúvajú ich. Príde ale obdobie vzdoru, agresívna reakcia dieťaťa a majú pocit, že výchovu nezvládajú. Čo robia zle?
Myslím si, že rodičia sa snažia vnímať, čo sa deje s dieťaťom, no zostávajú vo svojej optike. Nevciťujú sa do toho, čo práve (v tom momente) dieťa prežíva. Povedzme, že dieťa robí niečo nebezpečné, napríklad začne liezť na kuchynskú linku. Rodič ho vezme, aby si neublížilo. Dieťa sa hnevá. V prvom rade treba dieťaťu uznať emócie: „Viem, že si nahnevaný, ale teraz ťa musím odtiaľto zobrať.“ Rodičia zoberú dieťa a ono sa zúrivo vzpiera, kričí: „Si hnusná a zlá mama.“ Nastáva veľký výbuch. Ten je už pre väčšinu rodičov problém a nedokážu ho akceptovať. Môžu byť dokonca zmätení. Dotkne sa ich, čo dieťa hovorí, zároveň im je ľúto, že dieťa trpí a sú frustrovaní, že amok trvá už skoro pol hodinu.
Takže najmenší, ktorí sa hádžu o zem, nemusia byť zásadne rozmaznaní a nevychovaní?
Deti hľadajú a skúmajú. Rodičia by si mali uvedomiť, že pre dieťa to môže byť veľmi frustrujúce a ťažké. Dostalo nápad a ide si za ním, lebo to chce zvládnuť, chce sa napríklad naučiť liezť po tej kuchynskej linke. Vtom zasiahne rodič. Dieťa si je isté, že to pôjde a chce to skúsiť.
Dospelí majú iný názor a myslia si, že deti sú tvrdohlavé. Ide pritom o vrodenú húževnatosť a vytrvalosť pre dlhodobý cieľ, pre objavovanie vlastnej cesty. Táto energia dieťaťa narazí na hranice. Nie každé dieťa sa s tým dokáže rýchlo vyrovnať. Musí sa s tým zmieriť a skúsiť to inak a pri tom kričí, hnevá sa, metá so sebou. Rodičia by mu mali vytvoriť bezpečný priestor, aby sa utíšilo. Treba si uvedomiť, že nejde o charakter dieťaťa a nebude sa vám hádzať o zem ako tínedžer. Nepomôže ak to rodičia riešia ďalšou intenzívnou emóciou - hnevom.
„Pri výchove sme konfrontovaní s jedinečnosťou dieťaťa. Ide o to, či vytvorím dieťaťu bezpečný priestor, v ktorom sa môže slobodne rozvíjať, skúšať a dostávať odpovede od nás, od fyzického prostredia, či je ten spôsob, ktorý používa možný alebo nie,“ hovorí Martina Vagačová Foto: UNSPLASH/B. Wicks
Radíte teda nechať ich vyzúriť sa?
Rozhovor pokračuje na ďalšej strane:
