Účty tam platia vo večierke. Východniarka Petra odišla žiť do Japonska, kde narazila na nepísané pravidlo
Na uliciach sú samozrejmosťou čisté a bezplatné verejné toalety, v reštauráciách zasa hosťom automaticky prinesú pohár vody.
Mala 24 rokov, keď sa za láskou presťahovala z východného Slovenska až do Japonska a hoci na krajinu vychádzajúceho slnka nedá dopustiť, otvorene priznáva, že zvyknúť si na život v nej vôbec nebolo jednoduché. Petra žije už štvrtý rok ďaleko od domova a svoje každodenné zážitky či kultúrne rozdiely, ktoré ju prekvapili, zdieľa aj s ostatnými.
Nehovoria nie
„Japonsko som milovala od mala, ale po presťahovaní som prehodnocovala toto rozhodnutie takmer každý deň. Adaptácia bola náročná, hlavne bývanie, jedlo a jazyková bariéra. Mala som však šťastie na moju japonskú rodinu, ktorá mi v tomto období veľmi pomohla. Obdivujem všetkých, ktorí sa do Japonska vyberú úplne sami a všetko musia zvládnuť bez pomoci,“ priznala na svojom Instagrame.
Krajina ju očarila neuveriteľnou čistotou, ale aj ohľaduplnosťou miestnych. S tým so istej miery súvisí aj fakt, že Japonci sa priamemu „nie“ často vyhýbajú. Namiesto odmietnutia radšej zmenia tému, odpovedajú vyhýbavo alebo tomu druhému prisľúbia niečo do budúcna. Prekvapili ju však aj iné veci, s ktorými sa dovtedy nestretla.
Všetko musí byť na papieri
„Keď som priletela do Tokia, čakala som veľkomesto a všetko s ním spojené, teda aj hluk, smrad a špinu. No to neprišlo. Keď som si všimla, že na uliciach chýbajú odpadkové koše, nechápala som. Napriek tomu sa tu neporiadok po zemi neváľa. Ľudia si svoje odpadky nosia so sebou domov,“ vysvetlila pre Emefku.
Hoci sa o pracovitosti Japoncov hovorí veľmi často, zarazilo ju, ako odlišne samotnú prácu vnímajú. Prísť domov o tretej či štvrtej popoludní je tam podľa nej nepredstaviteľné a nikomu to nepripadá zvláštne. Ak chcú zarobiť viac, nehľadajú lepšie platené zamestnanie, jednoducho zostanú v práci dlhšie.
