Dvaja 16-roční Slováci uniesli lietadlo. Dušana a Štefana hnali filmy o Rambovi a Rockym
Najvyššiu cenu zaplatili ich rodiny.
Kapitán lietadla síce pristál na dráhe, ktorá bola najbližšie k americkej základni, lietadlo sa však stále nachádzalo na civilnej časti letiska. Mladíci preto prostredníctvom rádiového spojenia požadovali, aby letiskové služby unesený Tupolev odtiahli k americkým vojakom. Na druhej strane však zavládlo ticho. Americké vojenské úrady odmietli s únoscami rokovať a podľa dobových správ dokonca zablokovali vlastnú pristávaciu dráhu nákladným vozidlom, aby sa lietadlo k základni vôbec nedostalo. Dvaja slovenskí tínedžeri, ktorí si vysnívali nový život v Spojených štátoch, tak zrazu pochopili, že sa ocitli v slepej uličke.
Vyjednávanie pokračovalo ešte niekoľko desiatok minút a krátko pred jednou hodinou popoludní sa rozhodli vzdať. Dušan a Štefan nechali zbrane na palube lietadla, otvorili dvere a so zdvihnutými rukami pomaly zostúpili po schodíkoch na letiskovú plochu. O niekoľko sekúnd už ležali tvárou na betóne, obkľúčení príslušníkmi západonemeckej polície. Ich veľké dobrodružstvo sa skončilo.
Namiesto Ameriky väzenie
Československé úrady okamžite požiadali o vydanie oboch únoscov späť do vlasti. Západné Nemecko to však odmietlo. Pred súd sa postavili ešte v auguste 1989, no vzhľadom na ich vek boli sudcovia pomerne zhovievaví. „Päť mesiacov sme sedeli vo väzbe. Nemecký súd nás odsúdil na dva roky. Museli sme nastúpiť do školy. Získali sme vzdelanie a naučili sa perfektne po nemecky,“ spomínal po rokoch Dušan pre Plus JEDEN DEŇ.
V Nemecku zostali ešte niekoľko rokov – našli si priateľov, naučili sa jazyk a postupne začali nový život. Po páde komunistického režimu však už nevideli dôvod zostať v zahraničí. „Dostali sme na zváženie, či požiadame o nemecké občianstvo alebo sa vrátime domov. Rozhodli sme sa pre to druhé,“ povedal pre Pravdu Štefan, ktorý sa na Slovensko vrátil začiatkom 90. rokov.
Najvyššiu cenu zaplatili ich rodiny
Hoci sa obaja po návrate snažili začať odznova, minulosť ich prenasledovala ešte dlhé roky. „Rodina si veľa vytrpela. Na moju mamu bolo v tom čase toho priveľa a zle na to dodnes spomína. Dlho za nami chodili novinári aj zo zahraničia. S nikým sme o tom nechceli hovoriť. Dnes mám úplne iný život,“ priznal pre Plus JEDEN DEŇ Dušan.
Obaja mladíci si medzičasom založili rodiny, stali sa otcami a postupne sa stiahli do úzadia. Médiám sa vyhýbali a len výnimočne poskytli rozhovor. Dokonca aj Dušan Styk, ktorý teraz po rokoch komunikoval s redaktormi Refreshera, priznal, že sa k udalosti už nechce vracať. „Len nedávno som sa zbavil televízie z Prahy. Už ste v úvodzovkách dvadsiaty piaty človek v mojom živote, ktorý chce o mne písať alebo natáčať,“ povedal. So Štefanom Mačičkom pritom už dlhé roky nebol ani v kontakte. „Nevidel som ho už 13 rokov. Ani jedno číslo, ktoré na neho mám, už nefunguje,“ priznal.
Mladícka nerozvážnosť
Kým bezprostredne po únose sa hovorilo najmä o úteku pred komunistickým režimom, po rokoch obaja priznali, že ich motivácia bola oveľa zložitejšia. Áno, cítili neslobodu, áno, chceli odísť na Západ, no oveľa viac ich poháňala mladícka túžba po dobrodružstve a predstava Ameriky, ktorú poznali z filmov.
„Z dnešného pohľadu považujem to, čo som vtedy vyviedol, za mladícku nerozvážnosť. Mal som iba 16 rokov a politicky som ešte nemyslel. Len som cítil, že tu nie je sloboda,“ povedal Štefan a Dušan to vystihol ešte jednoduchšie: „Túžili sme po dobrodružstve. Taká je pravda.“
