Zuby ako Ronaldinho, píšu jej neprajní Slováci. Simona Leskovská prekonala aj stratu najdôležitejšieho muža
Keď prišla o muža svojho života, pol roka bola mimo.
„Tá, čo má fotku s Ronaldom.“ Aj takto dnes mnohí vnímajú športovú redaktorku Simonu Leskovskú. Jedna fotografia, jeden moment, jeden virálny príbeh a človek je zrazu zaškatuľkovaný. Lenže za tou fotografiou je viac než desať rokov tvrdej práce, odmietnutí aj pochybností, či má v mužskom svete športu vôbec miesto. Za jej cestou stojí aj otec, ktorý ju viedol k disciplíne a viere v seba a keď oňho náhle prišla, na čas sa jej zrútil svet. Práve vtedy však stretla Stanislava Lobotku – človeka, ktorý jej rozumel.
Kto ťa bude brať vážne?
Simona Leskovská nikdy nebola typ, ktorý by dokázal sedieť na mieste. „Bola som veľmi hyperaktívne dieťa,“ prezradila v podcaste Suspeak rodáčka z Bratislavy, ktorú k pohybu viedol jej otec, celoživotný športovec, ktorý jej ukázal, že disciplína a pohyb nie sú povinnosťou, ale prirodzenou súčasťou života. Prešla si atletikou, gymnastikou a napokon zakotvila pri volejbale, ktorý ju formoval najviac. Osem rokov hrala za Sláviu UK, jeden z najúspešnejších klubov na Slovensku, s ktorým získala aj titul majsteriek.
„Keby nebolo zdravotných problémov, možno by som hrala dodnes,“ povedala otvorene Simona, ktorá síce opustila ihrisko, no šport z jej života nezmizol. Po tréningoch si sadala pred televízor a sledovala futbal. Nie preto, aby si oddýchla, ale preto, že ju fascinoval. Talianska liga, španielska La Liga a niekde medzi tým všetkým vyslovila vetu, ktorá by sa v tom čase zdala mnohým až trúfalá: „Toto raz bude môj job.“ Lenže v tom období ženy na štadiónoch nedostávali priestor – neboli komentátorky ani redaktorky priamo pri zápasoch, neboli súčasťou toho sveta tak, ako je to dnes. A keď sa rozhodla, že doň vstúpi, stretla sa s odmietnutím. „Kto ťa bude brať vážne?“ pýtali sa jej. „Aaa, modeločka ide,“ šepkali si na štadióne, keď prišla pracovať.
Komerčná krása
„Hovorili mi, že žena nemá v športe čo robiť. Že je to mužská parketa,“ spomínala Simona, ktorá sa nenechala odradiť. Študovala mediálnu komunikáciu, stážovala v televízii, pracovala v reklamnej agentúre a pomedzi to ju zavolali aj do sveta modelingu. Ani tam však nebola pre niekoho „dosť“.
Na kastingoch si vypočula vetu, ktorá v nej dlho rezonovala – vraj je „komerčne pekná“. Nie dosť výnimočná, nie dosť výrazná. Nie taká, akú by si predstavovali.
„Začneš si klásť otázky – prečo som nebola dosť dobrá? Mám príliš malý nos, príliš veľké boky, mohla som vyzerať inak?“ priznala otvorene Simona, ktorú kritika sprevádzala aj neskôr. Hoci športovému svetu dokázala, že má vedomosti aj schopnosti, aby mohla konkurovať mužským športovým komentátorom, fanúšikovia na nej nenechali suchú nitku.
