Neznášam toitoiky, ranné vstávanie a bufety. Zdena Studenková si nikdy neobľúbila filmovačky, doma sa cíti inde

„Na strednej som natočila jeden krátkometrážny film. Tam som sa utvrdila, že herectvo nie je moja cesta,“ spomínala Zdena Studenková, keď v relácii Reflex rozprávala o začiatkoch svojej hereckej kariéry. V tom čase mala pocit, že chce robiť niečo iné, no cesty osudu sú nevyspytateľné a ona sa napokon stala jednou z najvýznamnejších slovenských herečiek.

Pri príležitosti významného životného jubilea, keď 19. mája oslávila 70 rokov, si v reportáži zaspomínala na svoju dekády trvajúcu úspešnú kariéru aj na to, prečo sa vždy najlepšie cítila na divadelných doskách. S filmovaním má totiž problém.

Nežiadúca čierna ovca

Najpopulárnejšia slovenská herečka a nestarnúca kráska sa narodila 19. mája 1954 v Bratislave. Vyrastala vo veľmi skromných pomeroch a jej otca zatvorili ako politického väzňa. Učitelia a spolužiaci to Zdene často pripomínali, no ju nešťastie nezlomilo, ale naopak posilnilo. Rozhodla sa všetkým ukázať, že má vyššiu hodnotu, než si o nej jej okolie myslí.

Jej cesta za umením však bola náročná. „Keď som mala deväť rokov, zostali sme s mamou samy. Otec si ako politický väzeň odpykával svoj trest a ja som bola preto čosi ako čierna ovca, tak v našej komunite, ako aj v škole. Nebolo ľahké žiť za socializmu s biľagom 'nežiaduca',“ uviedla herečka v jednom z rozhovorov. 

„Mala som pri sebe svojich dvoch anjelov strážnych. Učiteľku na základnej škole, ktorá ma povzbudzovala a dodávala mi sebaistotu, a potom si s vďakou spomínam ešte na jednu pani z našej Mierovej kolónie, ktorá ma učila hrať na klavíri,“ dodala pani Zdena. Aj vďaka nim sa rozhodla pre umelecký smer štúdia.

Tri veci, ktoré neznáša na filmovačkách

Článok pokračuje na ďalšej strane: