Až na kúpalisku si všimla vytetované číslo na jeho ruke. Rudolf Vrba bol hrdina, no nedalo sa s ním žiť
Bol veľmi úspešný vo svojej práci, ale nedalo sa s ním žiť, hovorila manželka Gerta o mužovi, ktorému sa podaril legendárny útek z koncentračného tábora.
Žila pod falošnou identitou, pracovala ako sekretárka. V Bratislave sa Gerta opäť stretla s kamarátom s detstva, Rudolfom Vrbom, do ktorého sa ešte ako mladá kedysi zamilovala. Tentokrát však netušila, čo všetko Rudolf zažil. Nikdy nezabudla na jeden letný deň, keď sa rozhodli ísť zaplávať a ako sa vyzliekli do plaviek, všimla si na jeho ruke vytetované číslo. Vtedy jej prvýkrát vyrozprával príbeh, ako prežil koncentračný tábor a ako sa mu ako prvému podarilo z neho ujsť.
Považoval ju za dieťa
Rudolf Vrba sa narodil ako Walter Rosenberg v Topoľčanoch do židovskej rodiny, ktorá na vlastnej koži pocítila silu nacistických Norimberských zákonov. „Mami, nechcem skončiť v transporte ako dobytok, ktorý vezú na porážku,“ hovoril mame Rudolf. Mal len 15 rokov, keď ho vylúčili z bratislavského gymnázia a odišiel pracovať ako robotník do Trnavy. Práve tam prvýkrát v roku 1938 stretol svoju budúcu manželku Gertrúdu Sidonovú.
„Keďže nás vylúčili zo školy, tak sme si zorganizovali vlastné štúdium. Tak som sa zblížila s Rudym. Učil ma chémiu a matematiku a robil rôzne experimenty na ich záhrade, až raz vyhodil do vzduchu ich kôlňu,“ spomínala v relácii Nikdy sa nevrátili Gertrúda na časy, keď spoznala Rudolfa.
„Myslím, že sa mi páčil, ale ja som bola preňho príliš mladá a považoval ma za dieťa, aj keď bol len o dva roky starší,“ prezradila. Gertrúdini rodičia sa ale jedného dňa rozhodli, že s rodinou odídu do Maďarska a aj samotný Rudolf sa snažil dostať z krajiny preč. Vtedy sa cesty budúcich manželov na dlhé roky rozišli.
Nezabudni si meniť ponožky!
Gertrúda sa ukrývala v Maďarsku a 17-ročný Rudy sa snažil utiecť do Anglicka, kde sa chcel pripojiť k československej armáde. Odtrhol žltú Dávidovu hviezdu, ktorú musel ako Žid nosiť, vo vrecku mal len matkine peniaze, mapu a krabičku zápaliek.
„A tak som sa na začiatku marca 1942 rozlúčil s matkou, poďakoval jej za všetko, čo pre mňa urobila a vzal som si svoju preplnenú koženú tašku. V tvári sa jej neodrážalo takmer žiadne pohnutie. Jediné, čo povedala, bolo: Dávaj na seba pozor. A nezabudni si meniť ponožky,“ spomínal vo svojej knihe neskôr.
Článok pokračuje na ďalšej strane:
