Lujza Garajová Schrameková: S manželom IT-čkárom sme sa stretli náhodou. Mali sme veľké šťastie

Lujza Garajová Schrameková je dieťaťom šťasteny. Život jej vraj ešte do cesty nepostavil žiadne dramatické prekážky, má umelecký talent a k nemu aj kus potrebného šťastia. To potrebovala aj v momente, keď stretla svojho manžela. Napriek úspešnej kariére však stále stojí pevnými nohami na zemi. O živote aj umeleckej profesii sa s ňou pre Dobré noviny zhovárala Elena Slováková.

Na rannú kávu s Dobrými novinami ste doslova dobehli. Priamo z lesa a v športovom outfite. Behávate pravidelne?

Beh je moja novo objavená láska. Pred rokmi som behávala intenzívne, ale potom prišlo obdobie, keď som ho zo svojho života odsunula a hoci som sa stále chystala, že budem opäť behať, nevedela som sa k tomu prinútiť. Až na jeseň sa vo mne niečo zlomilo, prekonala som svoju lenivosť a odvtedy behávam tak trikrát do týždňa. Začala som pri 3-4 kilometroch, teraz už dávam 10 kilometrov a cítim sa pri tom výborne. Beh znamená pre mňa obrovský benefit, pretože mi dáva pocit šťastia.

Čo vás momentálne zamestnáva? Stále vás môžeme vidieť v seriáli Mama na prenájom, takže asi veľa nakrúcate...

Teraz mám, povedala by som, veľmi vyvážené obdobie, lebo robím z každého rožku trošku. Nakrúcanie televízneho seriálu mi zaberá tak šesť, sedem dní do mesiaca, a to mi vlastne dalo šancu opäť účinkovať aj v dvoch zájazdových predstaveniach. Takže jazdím aj po Slovensku a tak troška som sa vrátila do života s Radošinským naivným divadlom, čo bol život na cestách.

Baví vás jazdiť s divadlom na zájazdy? Chodiť do kultúrnych domov, či spoločenských sál za divákmi, ktorí by asi inak nemali šancu zájsť si do divadla?

Ja som vlastne nikdy s klasickou činohrou nedošla do kontaktu, nikto nikdy po mne nechcel, aby som hrala v Shakespearovi či Čechovovi. Radošínci, s ktorými som účinkovala ako mladá herečka osem rokov, mi dali rozmer, hrať v autorských divadlách, s pôvodnými textami a tomu zostávam verná. V oboch mojich zájazdovkách mám skvelých kolegov, ktorí sú zároveň aj mojimi priateľmi. V Dokonalom dieťati Alenku Pajtinkovú, Michala Jánoša a Daniela Žulčáka. V Lete číslo 124 hrám s Peťkom Sklárom, Šokom a Dominikou Richterovou. To, že sa máme radi, je veľmi dôležité, pretože v aute spolu trávime viac času ako na samotnom javisku.

Máte niekde na Slovensku svoje obľúbené publikum, kam jazdíte vždy rada a cítite sa tam dobre?

Mojou srdcovkou sú Košice a Prešov. Mám veľmi rada atmosféru týchto miest. Mnohé miesta však nestihneme vôbec spoznať, pretože len čo vystúpime v kulturáku, zahráme, už aj ideme ďalej. Aspoň pri dlhších zájazdoch na východ Slovenska sa však snažíme bývať viac nocí na jednom mieste a odtiaľ vyrážame na predstavenia. Vďaka tomu som si napríklad naposledy aj v Košiciach odbehla veľmi krásnych desať kilometrov.

Mali ste to šťastie, hrať aj s Milanom Lasicom, ktorý Vás pozval do svojej hry „Listy Emilovi“ v divadle L+S. Zostali vám na toto obdobie pekné spomienky?

Článok pokračuje na ďalšej strane: