Tri sestry z Vranova nad Topľou otcovi sľúbili, že sa nerozdelia. Svoj sľub dodržali aj v pekle na Zemi
Keď ma zastrelíš, všetky ostatné sa na teba vrhnú ako včely, povedala esesákovi najstaršia sestra Cibi.
Cibi Mellerová mala sedem rokov a bola zo sestier najstaršia. Magda mala päť a Livi len tri roky. Tri sestry z Vranova nad Topľou nemali na svete žiadne starosti, prežívali detstvo ako ostatné deti milujúcich rodičov. Jedného dňa si ich ale k sebe zavolal otec Menachem. Pozeral sa svojim dievčatkám do očí a vedel, že ich možno vidí naposledy. „Chcem, aby ste sľúbili mne a sebe navzájom, že sa budete vždy starať o svoje sestry. Že tu vždy budete jedna pre druhú, nech sa deje čokoľvek. Že nedovolíte, aby vás čokoľvek na svete rozdelilo. Rozumiete mi?“ pýtal sa otec so slzami v očiach.
Všetky tri povedali – sľubujem. Ani len netušili, že osud ich sľub preverí tým najhorším spôsobom. Ich sľub sa stal heslom, ktoré riadilo ich životy v koncentračnom tábore, kde mysleli, že zomrú od vyčerpania a hladu. Tri sestry ale vedeli, že za každú cenu musia stáť pri sebe a zachrániť jedna druhú.
Klebety o Židoch
Ako spomínala autorka Heather Morrisová v knihe Tri sestry, ich otec Menachen vedel, prečo po nich vyžadoval tento sľub. Čakala ho vážna operácia. Lekári mu mali vybrať z krku guľku, ktorá ho počas prvej svetovej vojny síce nezabila, no druhýkrát mu nedala šancu. Guľku sa lekárom podarilo vybrať, ale Menachen prišiel o príliš veľa krvi. Keď Chaja Mellerová, matka troch dcér prišla o manžela, myslela si, že prišla o všetko. Netušila však, že o pár rokov neskôr celú jej rodinu zničia nacisti.
Keď bola Magda, stredná zo sestier, chorá, prišiel ju do Vranova navštíviť lekár. „Pani Mellerová, počúvam klebety, strašné klebety – reči o mladých Židoch, dievčatách a chlapcoch, ktorých odvážajú zo Slovenska na prácu pre Nemcov. Ak bude Magda v nemocnici, bude v bezpečí a ja sľubujem, že nedovolím, aby sa jej niečo stalo,“ hovoril doktor Kiselý, ktorý tušil, že túto židovskú rodinu nečaká ľahká budúcnosť. Magdu zobral do bezpečia nemocnice, no zvyšok rodiny si musel poradiť sám.
Dajte nám vaše dcéry
Jedného dňa Chaja Mellerová otvorila dvere a pred ňou stáli členovia Hlinkovej gardy. Tí neochránia ju, ani žiadneho iného Žida na Slovensku, pomyslela si. „Máte dcéry?“ pýtali sa gardisti. Chaja prikývla. Gardistov nakoniec zaujala iba 15-ročná Livi. Chaja sa rozplakala a kričala: „Nemôžete ju odviesť! Veď má iba 15 rokov!“. Ale rozkaz bol rozkaz.
Keď sa o správe dozvedela najstaršia sestra Cibi, spomenula si na otcov sľub. „Zajtra pôjdem s Livi. Dám na ňu pozor, a potom vám ju privediem späť. Nikto jej neskriví ani vlások, pokiaľ vo mne zostane aspoň štipka života,“ sľubovala svojej mame. Tá sa dcéru snažila presvedčiť, predsa nemohla nechať napospas osudu dve dcéry naraz. Cibi ale chcela dodržať sľub, ktorý dali otcovi. „Budeme doma ani sa nenazdáme,“ hovorila Cibi svojej mladšej sestre pri odchode z domu.
Vlak pomaly vyšiel zo stanice, niekoľkokrát zastavil a dievčatá netušili, ani kde sú a ani kam idú. V diaľke videli zasnežené Tatry, ktoré im dávali zbohom. V Poprade museli prestúpiť do iného vlaku. „Tieto vagóny sú predsa pre dobytok,“ čudovala sa Cibi. Hlinkovci do vlaku násilne naložili všetky dievčatá a dve sestry z Vranova sa ocitli uprostred zlého sna.
Tvoje číslo je hneď za tým mojím
Keď vystúpili, najstaršia Cibi už vedela, že je zle. Stáli pred ňou muži v nacistických uniformách – esesáci, ktorých doteraz videla len v dedkových novinách. V jednej ruke držali pušku a v druhej zúrivých psov. „Teraz ma počúvaj, Livi,“ zašepkala rýchlo najstaršia sestra. „Budeme jesť aj kamene, klince, alebo hocičo, čo nám padne do rúk, ale toto miesto musíme prežiť. Rozumieme si?“ Livi bez váhania prikývla.
Článok pokračuje na druhej strane:
