Ničil ju režim aj neľudský tréner. Najlepšia gymnastka všetkých čias sa dostala na slobodu v poslednej chvíli
Až odtajnené zväzky štátnej polície ukázali, čím všetkým si Nadia Comaneciová v mladosti prešla.
Bez toho, aby to niekto vedel, súčasťou oficiálnej delegácie v Montreale bolo aj päť tajných dôstojníkov Securitate. Odpočúvali jeho izbu, ako aj každú izbu kohokoľvek zo súťažného tímu.
Nadia Comaneciová mala na olympiáde 14 rokov, ale prepísala svetové štatistiky. Z podujatia si odniesla päť medailí, z toho tri zlaté. Na bradlách sa stala vôbec prvou osobou v histórii, ktorá si odniesla plné hodnotenie 10. Na niečo také neboli pripravení ani rozhodcovia, ani organizátori, keďže výsledková tabuľa dokázala zobraziť iba 9,99, a tak sa po jej čísle objavilo skóre iba 1,00.
„Odrazu to hrozne zahučalo z tribún práve vo chvíli, keď som si hovorila, že by to mohlo byť tak 9,90. Otočila som sa k tabuli a na nej svietilo 1,00. Čože? Pozrela som nechápavo na ostatných z nášho družstva. A potom som si uvedomila – je to správne. Tabuľa nebola pripravená na známku 10,00. Nebolo tam dosť miesta pre štyri čísla," spomínala neskôr pre televíziu BBC.
Desiatku videla v Montreale ešte šesťkrát, stala sa z nej svetová hviezda a sláva znamenala ešte väčšiu stratu súkromia. Pre prezidenta Ceausescu bola ona a medaila víťazstvom komunizmu, Securitate sledovali každý jej pohyb. Nielen, aby ju náhodou niekto neodniesol, ale aj aby mali istotu, že sa v zahraničí nebude snažiť ostať.
Nedocenená a uväznená
Sledovali aj poštára, ktorý jej každý mesiac doručoval tisíce listov od fanúšikov. Sledovali tiež priateľov, či nebodaj potenciálnych nápadníkov. V šestnástich rokoch sa zblížila s mužským gymnastom Kurtom Szilierom. Po tom, čo si ho Securitate preklepla a zostavila spis, ho preradili do úplne iného tréningového tábora, aby sa už nemali šancu vídať. Nadia, známa po celom svete, teraz túžila po jednoduchých veciach v živote – mať priateľa a ísť s ním na prechádzku do parku, do obchodov, na diskotéku alebo do kina bez toho, aby musela žiadať o povolenie.
Rok po olympiáde opustila trénera Karolyiho a presťahovala sa do Bukurešti. O rok na to jej pohár trpezlivosti s tajnou políciou pretiekol. Keď vyšla na chodbu hotela, aby si išla vyprať oblečenie, zastavil ju úradník a pýtal sa, kam ide. Plná hnevu sa vrátila do svojej izby a vypila pohár pracieho prášku. Ešte v ten večer skončila na pohotovosti a správy o pokuse o samovraždu sa rýchlo rozšírili. Nadia neskôr tvrdila, že šlo o nehodu a v skutočnosti si pomýlila prací prášok s džúsom.
Okrem nedostatku súkromia však ako najlepšia gymnastka všetkých čias zápasila aj s nedostatočným ohodnotením. Jej plat sa nedal ani porovnať s rovesníkmi a dosahoval ekvivalent 150 dolárov mesačne. Stále jej sľubovali väčšiu odmenu, ale nikdy k tomu neprišlo.
Tréner utiekol
Vrátila sa do tímu ku Karolyiovcom, ale dlho spolu nepobudli. Manželia sa v roku 1981 počas súťaže v New Yorku vyparili spolu s choreografom a požiadali o azyl. Do Rumunska sa vrátili už iba gymnastky a tajní agenti. Odvtedy sa pošuškávalo, že aj Nadia ich bude nasledovať. Ubiehali roky a nič také sa neudialo.
Jej život pod kontrolou bol však naďalej peklom, a to až do takej miery, že sa v roku 1984 rozhodla ukončiť kariéru. Dostať sa do Spojených štátov sa jej napokon podarilo doslova na poslednú chvíľu, len pár dní od pádu režimu v Rumunsku. V decembri 1989 sa dostala cez maďarské hranice do Viedne a tam žiadala o azyl na americkej ambasáde.
„Bolo to ponižujúce. Normálny človek v Rumunsku mal možnosť cestovať, zatiaľ čo ja som nemohla. Keď sa moja gymnastická kariéra skončila, už ma nemalo čo robiť šťastnou. Mohla som robiť len to, čo mi nariadili, rovnako ako som to musela robiť celý svoj život. Keďže Béla dezertoval, upriamil pozornosť na môj život a bolo to oslepujúce. Začala som sa cítiť ako väzeň,“ opisovala v rozhovore.
Nadia sa v Spojených štátoch usadila v Oklahome, prijala americké občianstvo a našla lásku po boku bývalého gymnastu Barta Connera. Na gymnastiku nikdy nezanevrela a dodnes sa venuje trénerstvu. Má jedného syna.
