Partizán Otto Šimko musel zastreliť nacistu: Výstrel z mojej pušky po tomto jeho vyznaní šiel omnoho ľahšie
Pri príležitosti osláv Slovenského národného povstania si pripomíname životné príbehy jeho účastníkov.
To, že bol Žid, pociťoval každý jeden deň
Spočiatku sa Otto pokúšal rôzne nariadenia a zákazy obchádzať, napríklad tým, že si na oblečení zakrýval povinnú žltú hviezdu. Otto pocítil diskrimináciu Židov na vlastnej koži počas bežného dňa v škole, kedy spolužiak napísal kriedou na tabuľu takýto odkaz: „,Židia!´ Nasledoval dlhý text, litánie, akí sme my nepriatelia slovenského národa, a preto sme vám určili tieto miesta na sedenie. Predtým sme šiesti židovskí spolužiaci sedeli v triede roztrúsene, každý s iným Nežidom. Zrazu nám určili lavice, kde si musíme sadnúť. Už toto bol prvý prejav geta a znak, že už si nie sme naďalej rovnocenní.“
V roku 1942 mal Otto maturovať, no nestalo sa tak. Namiesto učenia sa na maturitu čakal v zbernom tábore v Žiline, v jednej zo vstupných brán do Osvienčimu. Napriek tejto udalosti ho spolužiaci zavolali po rokoch na stretávku, kde im opisoval, čo vtedy zažíval: „Oni mi vtedy povedali: ‚Veď ty si bol veľmi fajn, veď proti tebe sme nič nemali. Ale to boli také časy, ktoré bolo treba takto zvýrazniť.‘ A ja som im vtedy vysvetlil, že plynové komory a hrôzy koncentráku, to je len vrchol toho, čo sa začína úplne neškodne. To presídlenie z jednej lavice do druhej už bolo predzvesťou presídlenia Židov v rámci táborov na Slovensku a neskôr i do plynových komôr.“
Prvá vlna transportov do koncentračných a vyhladzovacích táborov sa začala v marci 1942. Otto sa transportu ubránil tak, že si našiel prácu – brigádoval pri Svätom Jure, kde pomáhal kopať kanál Šúr. Práca ho však nechránila večne, a tak boli on aj celá jeho rodina deportovaní do zberného tábora v Žiline. „V Žiline bolo strašné to, že človek nevedel, kedy pristavia ten dobytčák a kedy vás zaradia do transportu. To bol Damoklov meč, ktorý tam stále visel nad všetkými.“
Transportu sa vyhli
Prvej vlne transportu sa rodina úspešne vyhla a spolu s ďalšími občanmi ich previezli do pracovného tábora Vyhne, kde rodina strávila jeden rok. Z tohto obdobia má Otto tiež veľa nepekných spomienok, kedy napríklad gardista trstenicou mlátil tých, ktorí sa podľa neho niečím previnili.
Rodine sa podarilo vrátiť naspäť do Nitry práve vďaka rezortnej výnimke ministra pravosúdia Gejzu Fritza, ktorú dostal práve Ottov otec. Otto si však návratom domov nebol až tak istý a nespoliehal sa, že zrazu bude všetko dobré. A tak si vybavil AP – árijské papiere. V papieroch mu falšovateľ zmenil tri písmená – IZR na RK ako rímsky katolík. „S týmto rodným listom som odišiel do Liptovského Mikuláša, kde som sa šiel zamestnať vo firme Hlaviš ako kníhviazač. Nikto ma tam nepoznal, takže som dúfal, že takto sa mi podarí zachrániť pred ďalšími prípadnými transportmi.“
Článok pokračuje na ďalšej strane:
