Partizán Otto Šimko musel zastreliť nacistu: Výstrel z mojej pušky po tomto jeho vyznaní šiel omnoho ľahšie
Pri príležitosti osláv Slovenského národného povstania si pripomíname životné príbehy jeho účastníkov.
Tu sa začala jeho cesta partizána
V tom období vypuklo práve v Mikuláši Slovenské národné povstanie: „To bol ohromný obrat v mojom živote. Keď prišli z Ružomberka partizáni a oslobodili Mikuláš, a chvíľu bolo mesto znova Československou republikou, neviete si predstaviť ten pocit, keď na námestí vztýčili československú vlajku a hrali ,Kde domov můj´. Ten pocit po piatich rokoch Slovenského štátu – obnovená Československá republika – to bolo pre mňa čosi ohromné, na čo nikdy nezabudnem.“
Ovplyvnený Otto sa prihlásil do povstaleckej armády, no niekto mu poradil, aby išiel radšej k partizánom. A tak sa dostal k 9. liptovskému oddielu. „Tam som sa stal konečne rovnocenným človekom. Ďalší ohromný pocit po piatich rokoch neslobody, útlaku a ponižovania. Tam nás považovali za rovnocenných a dokonca som mal v ruke zbraň, ktorou som mohol bojovať proti tým, čo ma utláčali. Toto bol ohromný pocit oslobodenia, ktorý však netrval dlho a mal svoj ďalší veľmi dramatický vývoj.“
Partizánska skupina sa počas potláčania SNP skrývala na chate v Ždiarskej doline. Jeden zo spolubojovníkov však zajal nemeckého vojaka, ktorého priviezol na chatu. Otto, ako jediný, vedel po nemecky a tak zistil, že zajatca bol príslušníkom SS: „Dokonca bol bývalým dozorcom v Dachau. Partizáni nemohli brať so sebou zajatcov a ortieľ veliteľa nášho odriadu Vasiľa Marčenkova a politického komisára Jána Galicu z Bobrovca bol - rozsudok smrti popravou. Politický komisár Galica určil mňa do popravčej čaty. Esesáka sme vyprevadili nad chatu a nechali mu vyzliecť uniformu. Potrebovali sme ju pre účely nášho odriadu. Ten vojak tak stál pred nami – popravčou čatou v zložení mňa, politického komisára Jána Galicu a ešte jedného môjho kamaráta, len v spodnom prádle. Snažil som sa mu vysvetliť, prečo musí zomrieť. On ako sfanatizovaný esesák stále tvrdil, že Hitler je jeho vzor, že to, čo robil v Dachau aj so Židmi, je správne a vie aj tak dobre, čo s ním bude. Jediné, čo chcel, bolo ‚nicht quälen‘ – aby sme ho netrýznili. No to sme ani nemali v úmysle. Tak sa však pridržiaval nacistickej ideológie, že ten výstrel z mojej pušky po tomto jeho vyznaní šiel omnoho ľahšie. Táto poprava mala potom ďalšie, veľmi nebezpečné dozvuky a ešte mohla ohroziť môj život.“
Dopustil sa chyby, ktorý ho takmer stála život
Keď sa jednotka vybrala do Roháčov, Otto pomáhal svojmu ranenému kamarátovi, s ktorým nakoniec zašiel v civile do nemocnice v Palúdzke. „V Mikuláši ma však legitimovali a tam som urobil jednu osudnú chybu – preukázal som sa svojim rodným listom. Gardistovi to bolo podozrivé. Normálny človek sa predsa nelegitimizuje rodným listom. Urobil teda jeden veľmi účinný krok – prikázal mi stiahnuť si nohavice. Zistil, že tak ako Ježiš Kristus, aj ja som bol obrezaný. Tak som bol chytený a jeden zradca nášho odriadu ma vo väzení spoznal a ukázal na mňa, že som bol taktiež v 9. liptovskom 'odriade'. Tak ma tam začali vyšetrovať pre tú popravu. A to bol ohromne ťažký výsluch. Boli dvaja - jeden esesák a jeden gardista, pamätám si aj na jeho meno – Ján Barnabáš Magát sa volal. Ten ma surovo bil a chcel odo mňa priznanie, že som popravil toho esesáka. Ja som však zapieral a moja nemčina mi vtedy pomohla, lebo esesák povedal gardistovi: ‚Bei dem kleiner bin ich nicht sicher‘. Čo znamenalo: ,U toho malého nie som si istý.´ To, že začali pochybovať, ma tak povzbudilo, že som vydržal aj tú bitku a z toho výsluchu som sa nakoniec dostal.“
Otta nakoniec zachránil svrab, ktorý schytal práve vo väzení. Museli ho previezť do nemocnice a vtedy využil situácie a podarilo sa mu ujsť cez sklápacie okno.
Najhorší osud však postihol jeho milovaného brata: „Niekto ho spoznal a udal. Dostal sa do tábora v Seredi. Tam sa snažil ukryť pred transportami v pilinách pri stolárskych dielňach. To sa nepodarilo a naložili ho do transportu. Deportovali ho do vyhladzovacieho tábora Osvienčim a zahynul na konci vojny pri pochode smrti do Sachsenhausenu. Tam, kdesi v Nemecku, vtedy zastrelili aj môjho pätnásťročného brata.“
Z promovaného právnika robotník
Po oslobodení vyštudoval právo na Slovenskej univerzite v Bratislave. Nadišli päťdesiate roky a z právnika sa akciou „77-tisíc pracovných síl do výroby“ odrazu stal sústružník. Prinútili ho zmeniť bydlisko, obliecť si montérky a a pracovať ako robotník.
Po smrti Stalina a Gottwalda nastalo uvoľnenie politickej situácie v Československu. Otta preložili do Učilišťa pracovných záloh v Martine, kde mal na starosti skupinu zváračov. Práve tu začal vydávať časopis Zálohy mieru: „Zase som bojoval za mier. Voľakedy sa povedalo, že tak sme bojovali za mier, že nezostal kameň na kameni,“ smeje sa Otto. V roku 1964 začal pôsobiť v zahraničnej rubrike redakcie novín Smena.
Vyslobodenie priniesla až Nežná revolúcia. Na toto obdobie Otto spomína ako na okamih, kedy sa stal skutočne slobodným. Ako dôchodca chodí pravidelne plávať. Teraz tak prežíva paradoxne jedno z najšťastnejších období svojho života
Životný príbeh Otta Šimka spracovali externí spolupracovníci z Paměti národa