Dobré noviny
Partizán Otto Šimko musel zastreliť nacistu: Výstrel z mojej pušky po tomto jeho vyznaní šiel omnoho ľahšie
Alexandra Valková
Alexandra Valková

Partizán Otto Šimko musel zastreliť nacistu: Výstrel z mojej pušky po tomto jeho vyznaní šiel omnoho ľahšie

Otto Šimko
Otto Šimko — Foto: Paměť národa

Pri príležitosti osláv Slovenského národného povstania si pripomíname životné príbehy jeho účastníkov. 

Tu sa začala jeho cesta partizána

V tom období vypuklo práve v Mikuláši Slovenské národné povstanie:  „To bol ohromný obrat v mojom živote. Keď prišli z Ružomberka partizáni a oslobodili Mikuláš, a chvíľu bolo mesto znova Československou republikou, neviete si predstaviť ten pocit, keď na námestí vztýčili československú vlajku a hrali ,Kde domov můj´. Ten pocit po piatich rokoch Slovenského štátu – obnovená Československá republika – to bolo pre mňa čosi ohromné, na čo nikdy nezabudnem.“

Ovplyvnený Otto sa prihlásil do povstaleckej armády, no niekto mu poradil, aby išiel radšej k partizánom. A tak sa dostal k 9. liptovskému oddielu. „Tam som sa stal konečne rovnocenným človekom. Ďalší ohromný pocit po piatich rokoch neslobody, útlaku a ponižovania. Tam nás považovali za rovnocenných a dokonca som mal v ruke zbraň, ktorou som mohol bojovať proti tým, čo ma utláčali. Toto bol ohromný pocit oslobodenia, ktorý však netrval dlho a mal svoj ďalší veľmi dramatický vývoj.“ 

Partizánska skupina sa počas potláčania SNP skrývala na chate v Ždiarskej doline. Jeden zo spolubojovníkov však zajal nemeckého vojaka, ktorého priviezol na chatu. Otto, ako jediný, vedel po nemecky a tak zistil, že zajatca bol príslušníkom SS: „Dokonca bol bývalým dozorcom v Dachau. Partizáni nemohli brať so sebou zajatcov a ortieľ veliteľa nášho odriadu Vasiľa Marčenkova a politického komisára Jána Galicu z Bobrovca bol - rozsudok smrti popravou. Politický komisár Galica určil mňa do popravčej čaty. Esesáka sme vyprevadili nad chatu a nechali mu vyzliecť uniformu. Potrebovali sme ju pre účely nášho odriadu. Ten vojak tak stál pred nami – popravčou čatou v zložení mňa, politického komisára Jána Galicu a ešte jedného môjho kamaráta, len v spodnom prádle. Snažil som sa mu vysvetliť, prečo musí zomrieť. On ako sfanatizovaný esesák stále tvrdil, že Hitler je jeho vzor, že to, čo robil v Dachau aj so Židmi, je správne a vie aj tak dobre, čo s ním bude. Jediné, čo chcel, bolo ‚nicht quälen‘ – aby sme ho netrýznili. No to sme ani nemali v úmysle. Tak sa však pridržiaval nacistickej ideológie, že ten výstrel z mojej pušky po tomto jeho vyznaní šiel omnoho ľahšie. Táto poprava mala potom ďalšie, veľmi nebezpečné dozvuky a ešte mohla ohroziť môj život.“ 

Foto: Paměť národa

Dopustil sa chyby, ktorý ho takmer stála život 

Keď sa jednotka vybrala do Roháčov, Otto pomáhal svojmu ranenému kamarátovi, s ktorým nakoniec zašiel v civile do nemocnice v Palúdzke. „V Mikuláši ma však legitimovali a tam som urobil jednu osudnú chybu – preukázal som sa svojim rodným listom. Gardistovi to bolo podozrivé. Normálny človek sa predsa nelegitimizuje rodným listom. Urobil teda jeden veľmi účinný krok – prikázal mi stiahnuť si nohavice. Zistil, že tak ako Ježiš Kristus, aj ja som bol obrezaný. Tak som bol chytený a jeden zradca nášho odriadu ma vo väzení spoznal a ukázal na mňa, že som bol taktiež v 9. liptovskom 'odriade'. Tak ma tam začali vyšetrovať pre tú popravu. A to bol ohromne ťažký výsluch. Boli dvaja - jeden esesák a jeden gardista, pamätám si aj na jeho meno – Ján Barnabáš Magát sa volal. Ten ma surovo bil a chcel odo mňa priznanie, že som popravil toho esesáka. Ja som však zapieral a moja nemčina mi vtedy pomohla, lebo esesák povedal gardistovi: ‚Bei dem kleiner bin ich nicht sicher‘. Čo znamenalo: ,U toho malého nie som si istý.´ To, že začali pochybovať, ma tak povzbudilo, že som vydržal aj tú bitku a z toho výsluchu som sa nakoniec dostal.“  

Otta nakoniec zachránil svrab, ktorý schytal práve vo väzení. Museli ho previezť do nemocnice a vtedy využil situácie a podarilo sa mu ujsť cez sklápacie okno.

Najhorší osud však postihol jeho milovaného brata: „Niekto ho spoznal a udal. Dostal sa do tábora v Seredi. Tam sa snažil ukryť pred transportami v pilinách pri stolárskych dielňach. To sa nepodarilo a naložili ho do transportu. Deportovali ho do vyhladzovacieho tábora Osvienčim a zahynul na konci vojny pri pochode smrti do Sachsenhausenu. Tam, kdesi v Nemecku, vtedy zastrelili aj môjho pätnásťročného brata.“

Otto s bratom.
Otto s bratom. Foto: Paměť národa

Z promovaného právnika robotník 

Po oslobodení vyštudoval právo na Slovenskej univerzite v Bratislave. Nadišli päťdesiate roky a z právnika sa akciou „77-tisíc pracovných síl do výroby“ odrazu stal sústružník. Prinútili ho zmeniť bydlisko, obliecť si montérky a a pracovať ako robotník.

Po smrti Stalina a Gottwalda nastalo uvoľnenie politickej situácie v Československu. Otta preložili do Učilišťa pracovných záloh v Martine, kde mal na starosti skupinu zváračov. Práve tu začal vydávať časopis Zálohy mieru:  „Zase som bojoval za mier. Voľakedy sa povedalo, že tak sme bojovali za mier, že nezostal kameň na kameni,“ smeje sa Otto. V roku 1964 začal pôsobiť v zahraničnej rubrike redakcie novín Smena. 

Foto: Paměť národa

Vyslobodenie priniesla až Nežná revolúcia. Na toto obdobie Otto spomína ako na okamih, kedy sa stal skutočne slobodným. Ako dôchodca chodí pravidelne plávať. Teraz tak prežíva paradoxne jedno z najšťastnejších období svojho života

Životný príbeh Otta Šimka spracovali externí spolupracovníci z Paměti národa

Časť 3 / 3

Už ste čítali?