Nezáviďme panovníkom. Ich detstvo a výchova boli na hranici tyranie a šikany, tvrdí odborníčka Mária Holubová
Stála na nich budúcnosť dynastií a veľkých ríš. Mohli byť princovia a princezné vôbec deťmi?
BRATISLAVA 19. decembra - Život ako v bavlnke sa pre malých princov a princezné často končil za bránami ich kráľovských dvorov. Emocionálny chlad rodičov, krutí vychovávatelia, telesné tresty...to všetko zažívali kráľovské deti ešte na konci 19. storočia a dokonca aj v 20. storočí, tvrdí odborníčka na protokol a dynastickú politiku Mária Holubová z Fakulty politických vied a medzinárodných vzťahov Univerzity Mateja Bela.
Hoci netrpeli núdzou, ich detstvo bolo podľa Holubovej skôr drezúrou a ťažkým drilom. Hrôzy z detstva však každý panovník spracoval svojím spôsobom a niektorí aj napriek tomu posunuli vývoj v monarchiách dopredu.
Ľahostajnosť rodičov a kruté pestúnky
Mali to princovia a princezné naozaj tak ľahké, ako si predstavujeme? Mali vôbec priestor byť deťmi?
Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že malí princovia a princezné, ktorí vyrastali na kráľovských dvoroch, mali ideálne podmienky. K dispozícii mali služobníctvo, žili v nádherných palácoch a obliekali sa do hodvábu a zamatu. Bolo to ale veľmi klamlivé. Žili síce v prepychu, ale často bez lásky svojich rodičov, osamelé a smutné.
Prečo?
Ich kráľovskí rodičia boli pre nich fyzicky a emocionálne nedostupní. Ľahostajnosť kráľovských rodičov voči vlastnému potomstvu mala okrem vladárskeho zaneprázdnenia ešte jeden dôvod. Ich deti boli plodom manželského zväzku, ktorý nebol uzatváraný z lásky, ale s ohľadom na dynastické záujmy, teda záujmy štátu. Keďže matku a otca nespájalo žiadne citové puto, nemohli ho preniesť ani na deti. Ak k tomu pridáme ešte chladný, ľahostajný a nezodpovedný personál, tak bola katastrofa na svete. Je dokázané, že pestúnky dávali deťom kráľovnej Viktórie brandy a sedatíva, aby mali od nich pokoj. Otec kráľovnej Alžbety II., Juraj VI. na následky týrania pestúnkou začal koktať a tento nadobudnutý hendikep mu spôsoboval problémy, keď musel nastúpiť na trón po abdikácii svojho brata Eduarda VIII.
Drezúra a ťažký dril
Ako vyzerala výchova?
Kto sa narodil v európskom kráľovskom alebo v cisárskom dome, toho čakalo neľahké a tvrdé detstvo. Výchova dynastického potomstva vyzerala ako drezúra a ťažký dril. Deťom boli do hlavy vštepované zásady ako odriekanie, disciplína a železné sebaovládanie. Emocionálny chlad rodičov, krutí vychovávatelia, telesné tresty, to všetko zažívali kráľovské deti ešte na konci 19. storočia a dokonca aj v 20. storočí. Takéto detské peklo prežili anglickí panovníci Eduard VII., Juraj V. a Juraj VI. svoje si vytrpel aj následník rakúskeho trónu arcivojvoda Rudolf a nemecký cisár Viliam II.. Každý z nich prešiel katastrofálnym detstvom a prežil si svoje osobné nočné mory a ich spoločné utrpenie nastavovalo zrkadlo pomerom, ktoré vládli v detských izbách. Následníci trónu stelesňovali budúcnosť veľkých ríš a dynastií, ale do života si z detstva odniesli predovšetkým trvalé psychické následky, ktoré mali dopad aj na celé národy.
Osobitnou kategóriou sú panovníci, ktorí nastúpili na trón v detskom veku, čo muselo byť dosť traumatizujúce, napríklad Ivan IV. Hrozný mal tri roky. Ovplyvnilo to ich vládu?
Cárovič Ivan bol vytúžený syn ruského cára Vasilija III., ktorý si ho užil naozaj tri roky a zomrel. Moc uchopili do rúk príbuzní jeho matky Jeleny Glinskej a striedavo o ňu bojovali s bojarmi z rodiny Šujských. Budúci cár žil v permanentných sprisahaniach, popravách, niekedy až krvavých jatkách, čo muselo byť pre dieťa úplne hrôzostrašné a bohužiaľ to ovplyvnilo jeho krvavú vládu, ktorá sa prejavila hlavne vo vnútornej politike, lebo všade videl nepriateľov.
Podobný osud, ale zhruba o sto rokov neskôr mal aj francúzsky panovník Ľudovít XIV., ktorý mal päť rokov, keď mu zomrel otec Ľudovít XIII. a regentmi sa stali jeho matka Anna Rakúska a kardinál Mazarin. Proti „Španielke a Talianovi“, ako ich Francúzi volali, vypukla Fronda, odpor parlamentu a neskôr aj odpor princov z kráľovského rodu. Budúceho panovníka vzbura tak nešťastne poznačila, že upevnil absolutizmus a odbojnú šľachtu spútal systémom dvoranskej služby a odmeňovania vo svojom sídle vo Versailles, čo znamenalo obrovské náklady a zaťaženie daňového systému. Hrôzy z detstva každý panovník spracoval svojím spôsobom, ale obidvaja aj napriek tomu posunuli vývoj v monarchiách dopredu.
Aká dôležitá bola v kráľovských rodinách výchova budúceho kráľa?
Do šesť rokov bol v rukách pestúnok, potom už prevzali výchovu muži a bol vypracovaný špeciálny program, ktorý obsahoval náboženstvo, sebaovládanie, cudzie jazyky, históriu, právo, medzinárodné vzťahy. V čase rytierstva by mohol za príklad poslúžiť cisár Maximilián I., ktorý bol majstrom propagovania vlastnej osoby. Bez problémov zvládol sedem stredovekých zručností, medzi ktoré patrila aj jazda na koni, ktorá si vyžadovala mimoriadnu obratnosť. Súčasťou výučby v stredovekom duchu bol turnajový súboj dvoch alebo viacerých mužov s mečmi. Musel ovládať streľbu z kuše a luku. Musel byť pripravený na všetky núdzové situácie, ovládať nielen plávanie, ale aj potápanie. Súčasťou výuky bolo aj zápasenie a meranie si sily muža proti mužovi. Pracoval na svojom šarme a mal talent na sedem zručností: tanec, dvorenie, konverzácia, vedieť hrať šach, spievať, hrať na hudobný nástroj a recitovať.
Nesamostatné princezné
Určite je zaujímavá aj výchova žien panovníčiek, ktoré sa v histórii nevyskytovali tak často, odlišovala sa od výchovy panovníkov mužov?
Prístup k ženám panovníčkam bol rôzny. Pozrime sa napríklad, ako vychovával svoju najstaršiu dcéru anglický kráľ Henrich VIII. Bola to princezná Mária Tudorová, neskôr Mária I. ako anglická kráľovná. Študijný program vypracoval španielsky humanista Vivese na požiadanie jej rodičov. Okrem výuky jazykov a zopár diel z antiky sa jej vzdelanie točilo len okolo jednej veci: Vivese totiž vo svojom diele POUČENIE KRESŤANKY tvrdil, že každá mladá žena je nástrojom diabla, a preto jej vzdelanie má byť zamerané na to, aby sa zbavila svojich hriešnych sklonov, aby si ochránila panenstvo. Od detstva sa v jej prítomnosti nesmeli vyskytovať žiadni muži, lebo keď ženu necháte bez dozoru, hneď myslí na škaredé veci ako sex, onaniu a lesbické sklony, preto boli jej dvorné dámy bledé, škaredé, asketické a oblečené do šedých rúch.
Aby jej nestúplo sebavedomie, vzbudzovali v nej cielený strach zo samoty a zatvárali ju na niekoľko dní do tmavých a nevykúrených miestností, malo ju to priviesť k nesamostatnosti, pocitu menejcennosti a k poslušnosti. Na to, ako vyzerá, nesmela vôbec dbať, lebo ju celú mladosť presviedčali, že pekná žena je jedom a mečom pre každého, kto ju zbadá. Podľa tohto „primitívneho krasoducha“ mala žena sedieť doma a byť ticho, aby ju nebolo vidieť ani počuť. Toľko k výchove panovníčky, ktorá žila v 16. storočí, ale ktorá sa veľmi neodlišovala od výchovy ďalšej panovníčky z 19. storočia - kráľovnej Viktórie.
V šľapajach otca?
V prvých častiach populárneho seriálu Thel Crown sa kráľovná Alžbeta II. trápi tým, že bola vychovávaná len doma tútormi. Spolu so sestrou Margaret však boli posledné z kráľovskej rodiny, ktoré takúto výchovu podstúpili.
Kráľovná Alžbeta II. mala desať rokov, keď jej strýko Eduard VIII. abdikoval, na trón nastúpil jej otec Juraj VI. a ona sa stala priamou následníčkou trónu. V tomto období vzdelanie dievčat z vyšších spoločenských vrstiev nebolo samozrejmé, pripravovali sa na úlohu manželiek, matiek, učili sa viesť spoločenský život v hlavnom meste a na vidieckych sídlach. Klasická školská dochádzka neprichádzala v úvahu, ani v prípade následníčky trónu. V roku 1939 vstúpila Veľká Británia do druhej svetovej vojny a princeznú s jej sestrou v sprievode vychovávateliek ubytovali z dôvodu ochrany na hrade Windsor. Sem za ňou dochádzali profesori z Oxfordu a Cambridge a dávali jej lekcie z histórie, politických vied a medzinárodných vzťahov. Nikto nepredpokladal, že nastúpi na trón už v roku 1952, po predčasnej smrti svojho otca. Kráľ zomrel, nech žije kráľovná. Čo sa týka protokolu, tak podstúpila vďaka svojej babičke, kráľovnej Mary, tvrdý výcvik vystupovania, sebaovládania, dress codu a nosenia šperkov. Bolo to fakt tvrdé, na hranici drilu a teória, že sa tým narodila a má to v krvi, nie je pravdivá.
A čo Filip?
Vojvoda Filip, jej manžel vyrastal bez rodičov a staral sa oňho strýko lord Mountbatten, ktorý ho umiestnil vo veľmi prísnej škole Gordonstoun v severnom Škótsku, odkiaľ sa posunul do kráľovského námorníctva. Princ Charles, knieža z Walesu, ako následník trónu musel prijať otcovo rozhodnutie a tiež absolvovať túto náročnú školu, v ktorej ho šikanovali, ale ani rodičia, ani milujúca babička mu nepomohli.
V roku 1967 sa zapísal ako prvý následník trónu na univerzitu v Cambridge a býval na internáte. Potom odišiel na kráľovskú námornú Dartmouth college a odtiaľ, ako jeho otec, sa stal súčasťou kráľovského námorníctva. Svoju manželku lady Dianu podporil v jej rozhodnutí umiestniť následníka trónu princa Wiliama do predškolského zariadenia, čo tiež dovtedy nebolo zvykom.
Aké sú na tom ostatné kráľovské rodiny vo svete, dávajú svoje deti do klasických škôl?
Fungujúce a vládnuce dynastie v Európe - Švédsko, Nórsko, Dánsko, Belgicko, Holandsko atď. „zľudoveli“ skôr a budúci panovníci navštevovali aj zahraničné univerzity v USA, vo Francúzsku aj vo Veľkej Británii.
Líšila sa výchova budúceho panovníka od jeho súrodencov?
Panovník nemohol svoj post opustiť ako politik, ktorý neuspel vo voľbách a stiahnuť sa do súkromia. Život vládcov a ich rodín sa vždy odohrával do istej miery pred očami poddaných. Čím neistejšia bola kráľova pozícia na tróne, tým viac si musel dať záležať na tom, aby obstál pred ich kritickým zrakom.
Súrodenci panovníka boli zároveň jeho prvými poddanými, a tak museli k svojmu privilegovanému súrodencovi pristupovať od detstva. Závisť a rivalita medzi nimi bola neskutočná a veľakrát sa skončila občianskou vojnou. Známa je aj nenávisť a žiarlivosť medzi cisárom Františkom Jozefom I. a jeho bratom Maximiliánom, ktorý tak závidel svojmu bratovi, a tak túžil po vládnutí, že sa nechal vyhlásiť za mexického cisára, ale vzbúrenci pod vedením mexického prezidenta Benita Juaréza ho zastrelili. Súčasnosť nie je výnimkou. Svoje by vedel rozprávať aj princ Harry, ktorý nikdy nevedel ako dieťa pochopiť, prečo je len Wiliam všade v epicentre záujmu. Dokonca aj jeho prababička kráľovná matka vítala a ponúkala sladkosťami princa Wiliama ako prvého, to malému dieťaťu ťažko vysvetlíte. Lady Diana tým veľmi trpela, a tak mu to kompenzovala stálymi objatiami a bozkami.
Panovníci, ktorí prežili šťastné detstvo
Mohlo by sa vôbec povedať o nejakom panovníkovi, že mal naozaj šťastné detstvo?
Bola to práve posledná spomínaná britská kráľovná Alžbeta II., ktorá do svojich desiatich rokov vyrastala ako dcéra vojvodu a vojvodkyne z Yorku. Jej matka vytvorila pre svoje dcéry Alžbetu a Margaret láskavé a vyslovene rodinné prostredie v kontexte konzervatívnej kráľovskej rodiny.
Mimochodom, Alžbeta bola obľúbená vnučka anglického kráľa Juraja V. a jeho chladnej a vznešenej manželky kráľovnej Mary. Stala sa najfotografovanejším dieťaťom na svete a dostávala obrovské množstvo darov od nadšených Britov, napríklad domček pre deti, ktorý si sama upratovala, varila čaj pre hostí a umývala riad. Ako slečna dostala od svojho otca na narodeniny waleského jazvečíka, plemeno corgie, ktoré ju sprevádza celý život.
Prekvapujúco šťastné detstvo prežil aj cisár František Jozef I., jeho starý otec František II. ho mal veľmi rád a často sa s ním hrával na vojačikov. Ambiciózna matka Žofia Bavorská ho zahŕňala pozornosťou a láskavosťou, ale pri tom nezabudla aj na jeho výchovu budúceho monarchu, ktorým sa stal v 18 rokoch. Šťastné detstvo plné slobody, hier a radosti prežila v bavorskom Possenhofene aj jeho manželka cisárovna Alžbeta Bavorská, prezývaná Sisi, ktorá veľmi trpela cisárskym protokolom a z Viedne celý život utekala. Cisár František Jozef svoju krásnu manželku veľmi miloval, a tak jej túto slobodu doprial. Učme sa od neho milovať!
