Barbara otvorene o úzkosti: Keď si zlomíš nohu, ideš k doktorovi. Rovnako by to malo byť aj s psychickými problémami

BRATISLAVA 2. novembra - Úzkosť je normálna reakcia na stres, ktorý nás niekedy zastihne napríklad pri strate zamestnania či hádke. Ak však trvá dlhodobo alebo bez zjavnej príčiny príde bezdôvodný strach, búšenie srdca, tŕpnutie svalov, tras celého tela alebo sa na vás valí pocit blížiacej sa smrti, môže ísť o úzkostnú poruchu. Hoci podľa údajov WHO 20 až 25 percent populácie prežíva v určitom období života nejakú podobu úzkostnej alebo fóbickej poruchy, povedomie o nich je na Slovensku minimálne. A navyše sa zdá, že aj medzi zdravotníkmi.

Nevedela, čo sa s ňou deje

Je to aj prípad Barbary, ktorá niekoľko mesiacov netušila, čo sa s ňou deje, aj keď bola na niekoľkých vyšetreniach. Rozhodla sa podeliť sa o svoje skúsenosti s Dobrými novinami, lebo si myslí, že sa o psychických chorobách na Slovensku hovorí málo. Dúfa, že svojou otvorenou komunikáciou pomôže ľuďom, ktorí prežívajú to isté.

V deň svojej prvej úzkosti mala Barbara 22 rokov. „Bolo mi strašne zle. Začalo mi búchať srdce, nevedela som poriadne dýchať. Mala som pocit, že umieram,“ začala s rozprávaním Barbara. Rozhodla sa podstúpiť vyšetrenia. „Najprv som bola na pľúcnom, myslela som si, že mám nejaký problém s pľúcami, potom som išla aj na ďalšie vyšetrenia,“ povedala s tým, že všetky výsledky mala v poriadku. Odpoveď na jej otázku, kde je problém, ale nedostala. „Tým sa to celé len zhoršovalo, pretože som nechápala, čo sa to so mnou deje,“ opisuje. 

Obmedzenia v každodennom živote 

Tvrdí, že zo začiatku nevedela, kedy to príde, preto bola najradšej doma alebo niekde, kde vedela, že nebude sama. „Veľmi ma to obmedzovalo,“ hovorí. Keď ju niekam volali kamaráti, nechcela ísť, lebo nevedela, kedy sa úzkosť znova objaví. Keď sa aj odhodlala, bola v strese „Bála som sa, že budem niekde ďaleko a nebude mi mať, kto pomôcť,“ opisuje svoje pocity.

Často išlo o neopodstatnený strach. Postupne jej úzkosť komplikovala život. Spomína na túru s rodinou a priateľmi na východnom Slovensku: „Ešte sme ani nestúpali a prišlo mi neskutočne zle. Rozbúchalo sa mi srdce, nevedela som sa nadýchnuť, musela som ísť naspäť. Povedala som, že nevládzem, pritom som ale vedela, že by som mala dosť síl.“ Rozhodla sa zavolať krstnej mame: „Do telefónu som jej povedala, že potrebujem pomoc. Sesternica študuje medicínu, tak mi hovorili, čo mám robiť.“ 

Spájanie s miestami 

Turistika sa jej od toho momentu spojila s nepríjemným pocitom, a preto sa jej až donedávna okľukou vyhýbala. „Odvtedy som nechcela chodiť na žiadnu túru, doteraz to mám, keď sa povie túra, potrebujem vedieť, kam sa pôjde, ako dlho, ako vysoko, či to zvládnem. Automaticky si vybavím pocit, že nebudem vládať, no pritom, viem, že by som to zvládla,“ hovorí a dodáva: „Mne sa ale vybaví moja nepríjemná skúsenosť.“ 

Barbara sa postupne začala vyhýbať viacerým miestam, ktoré sa jej s úzkosťou spájali. Od prvého úzkostného stavu jej v hlave neustále bežali myšlienky, že sa to môže opäť vrátiť. Bála sa opovrhnutia 

Ľudia v jej okolí si nevšimli, čím si prechádza

„Keď bol niekto pri mne, zvyčajne som vedela reagovať tak, že dotyčný nič nespozoroval, ale v mojom vnútri to bolo vyslovene peklo,“ tvrdí. Aj keď prišla na ňu úzkosť medzi priateľmi, nikomu to nehovorila: „Hanbila som sa, nevedela som, ako to vysvetliť človeku, ktorý to nezažíva, napriek tomu, že to boli moji blízki, či už rodina, alebo priatelia, ktorým sa zdôverujem so všetkým. Keď s tým človek nemá skúsenosť, len ťažko pochopí, čo dotyčná osoba prežíva.“ 

Trvalo tak polroka, kým prišla na to, čo sa s ňou naozaj deje. Prvýkrát opísala, čo prežíva svojej mame. „Myslela som si, že si bude myslieť, že mi preskočilo, lebo jej neviem vysvetliť, čo sa to deje,“ priznáva mladá žena. Zbytočne. Mama jej položila otázku, ako to prebieha. Nakoniec jej poradila ísť k psychológovi. 

Nie som v tom sama 

Po tom, čo sa zverila mame, cítila sa omnoho lepšie. „Povedala som to ešte jednej kamarátke. Rovnako ako mamina, podporila ma. Keďže trávime spolu veľa času, upokojilo ma, že keď sa to bude diať, môžem jej to povedať.“ 

Prečítajte si tiež: Martina má depresie: Chcela som opustiť dieťa, najhoršie boli myšlienky na samovraždu, v najhoršom vie pomôcť i drobnosť

S úzkosťou vie lepšie pracovať 

Dnes už Barbara trpí úzkosťou len zriedkavo a keď na ňu aj príde, vie ju lepšie ovládať: „Je to aj vďaka tomu, že dokážem lepšie identifikovať spúšťače.“

„Zásadným krokom bolo pre mňa uvedomiť si, že tá úzkosť neprišla len tak z jasného neba a nie je to žiaden trest, len dôsledok môjho predošlého života a nazerania na svet. Je prirodzené, ak sa občas necítime vo svojej koži, je nám smutno, cítime krivdu a mame všetkého a všetkých plné zuby,“ hovorí s tým, že je podľa nej dôležité celý tento kolotoč sledovať vedome z diaľky a príliš sa mu nepoddávať.

„Každý si v živote prejdeme určitým trápením a každý sa s ním vyrovnáme po svojom. Neviem, ako to bolo naozaj, ale vnímam to tak, že mne úzkosť prišla ukázať, že sa svojím správaním a prežívaním odkláňam od seba a som veľmi vďačná, že som tomu porozumela a nemuselo to zájsť ešte ďalej,“ pokračuje v rozprávaní.

Do istej miery zmenila aj životný štýl, začala sa zdravšie stravovať a dopraje si viac spánku. „Keď sa dobre vyspím, stravujem sa vyvážene a nemám extrémny stres, tak sa mi to nedeje. Snažím sa spať aspoň sedem hodín, pravidelne piť a jesť a aj v časovom zhone, nezabúdať na seba.” 

Ako to prišlo, tak to aj odíde 

Barbara vyhľadala aj odbornú pomoc. Podľa nej nájsť si voľný termín u štátneho psychológa bola makačka. A aj keď sa tam dostala, nepomohol jej. Rozhodla sa vyhľadať terapeuta, no musela siahnuť hlboko do vrecka, preto absolvovala len niekoľko sedení. „Aj keď som bola u terapeutky len párkrát, veľmi mi pomohlo, že som o tom mohla otvorene hovoriť, že ma počúvala a nijako ma neodsudzovala,“ hovorí. Veľmi mi pomohlo uvedomiť si, že tak, ako to prišlo, to aj odíde.“ tvrdí.

Dnes už vie, že to, aké myšlienky jej bežia hlavou, je len v jej moci. „Vedome som sa naučila vnímať jednotlivé situácie a emócie a snažím sa im vždy nechať voľný priebeh. Netlačiť na seba, nehovoriť si, že toto by som cítiť nemala a toto naopak mala. Dovolila som si v pokoji prežiť aj tie emócie, ktoré väčšina z nás označuje ako „negatívne.“

Prečítajte si tiež: Uznávaná psychiatrička bije na poplach: Na Slovensku sa z depresie lieči iba štvrtina tých, ktorí by sa mali

Dá sa to vyriešiť 

Podľa Barbary sa na psychické choroby pozerá na Slovensku stále cez prsty. Ľudia sú podľa jej slov bežne v jednom „kolotoči“ a ani si neuvedomujú, prečo je im zle a bez výsledku navštívia „25 doktorov“.

„Myslím si, že je úplne v poriadku o tom hovoriť. Tak, ako keď si zlomíš nohu. Riešiš to, ideš k doktorovi. Takisto môže mať človek psychický problém a riešiť ho,“ myslí si. „Určite sa to dá vyriešiť, len si treba dať čas, mať so sebou trpezlivosť a hlavne vyhľadať odborníka,“ odkazuje mladá žena, ktorá je toho sama dôkazom.

Kým v čase, kedy prežívala najhoršie úzkostné stavy, nemohla byť sama, dnes je so samotou veľká kamarátka. Vždy si dá záležať, aby si denne vyhradila aspoň 10 minút pre seba a svoje myšlienky. „Zo začiatku som s tým mala problém a zdalo sa mi to neskutočne veľa, teraz som si sama sebe najlepším parťákom a zdá sa, že aj kamoška úzkosť pochopila, že ju už nepotrebujem a chodí na návštevy oveľa menej,“ hovorí s úsmevom.

„A keď príde, už sa z nej nezosypem tak ako kedysi. Odkedy ju nevnímam ako nepriateľa a nesnažím sa s ňou bojovať, ale prijať ju ako súčasť istého vývoja, je ku mne aj ona oveľa láskavejšia,“ uzavrela.