Jana sprevádza umierajúcich: „Dobrá smrť“ dokáže prečistiť rodinné vzťahy a priniesť pokoj aj mier na duši
Ľubomíra Somodiová
Ľubomíra Somodiová

Jana sprevádza umierajúcich: „Dobrá smrť“ dokáže prečistiť rodinné vzťahy a priniesť pokoj aj mier na duši

Duly sú pri pôrodoch čoraz populárnejšie. Tak, ako sa človek musí narodiť, musí aj zomrieť. Pri tej druhej ceste nás rovnako môže sprevádzať prítomnosť duly. Jana Gorst je jednou z nich.

Jana Gorst — Foto: Archív/J.G.

BRATISLAVA 1. novembra - Dá sa na smrť pripraviť? Mali by sme sa o nej vôbec zhovárať? Na tieto otázky a mnoho ďalších nám odpovedala Jana Gorst, dula pre umierajúcich. Jana pracovala v rôznych odvetviach zdravotníctva. Z jej zdravotníckej kariéry ju najviac ovplyvnilo 5 rokov v hospici St. Johns v Anglicku, kde pracovala ako zdravotná sestra a dula pre umierajúcich.

Jej príbehy z hospicu zdobia facebookový portál OZ Kolobeh života. Pred rokom sa spolu so svojou rodinou presunula zo severu Anglicka na rodné Slovensko. Viedla ju sem vízia a potreba byť užitočnou pri zavedení zmien v paliatívnej starostlivosti. Snaží sa otvárať tému smrti, zomierania, straty a zármutku v každodennom živote.

V rozhovore s Janou Gorst sa dočítate:

  • Čo je úlohou duly pre zomierajúcich?
  • Dá sa pripraviť na smrť?
  • Ako s deťmi hovoriť o smrti?
  • Čo môže zmierniť smútok za milovanou osobou?
  • Ako pomôcť seniorom v domove dôchodcov, aby čo najlepšie prežili pandémiu?

Stačí byť prítomný s príbehom iného

Čo robí dula pre umierajúcich?

Je to spoločníčka, ktorá sprevádza zomierajúceho vo fázach zomierania, ale ak je to potrebné, venuje sa aj rodine a známym. Dula „drží priestor“je prítomná s utrpením niekoho iného bez toho, aby „zachraňovala“ či preberala čokoľvek, čo nie je jej, na seba.

Dula je ako tá, ktorá zbiera nitky a pretkáva ich príbehmi. Každý človek príde s príbehom, vytvárame akúsi mozaiku vlastných príbehov a toho, čím sme si prešli.

Smrť je v dnešnej spoločnosti nastavenej na výkon veľké tabu. Smrť je nepohodlná zubatá, o ktorej sa nehovorí. Slogany typu „prehral boj s rakovinou“ sú hanlivé. Vytláčame smrť, nechceme na ňu myslieť. Keď sa však bojíme otvárať tému smrti, neprijímame ju ako súčasť života, ukracujeme samých seba o drahocenný čas, keď by sme sa s ňou mohli vyrovnať. Čas, ktorý by sme mohli stráviť inventúrou nášho života, precítením, vypustením, dokončením, uzavretím vecí, ktorými si prehlbujeme utrpenie. Komplikujeme si smútenie a zármutok, prehlbujeme utrpenie tým, že sa zastavíme pred prejavom a precítením toho, čím si prechádzame.

Ako ste sa k tomuto povolaniu dostali?

K dule pre umierajúcich som „dozrela“. Keď som ešte pôsobila ako zdravotná sestra v nemocnici, kde bolo cítiť neprijatie smrti, smrť bola braná ako prehra, zlyhanie. Poslednou kvapkou a uvedomením si toho, že nechcem pracovať v takomto prostredí, bola práve takáto smrť. Nič sa nevysvetľovalo, nebol čas na ľudskosť, na rozlúčku.

V hospici, naopak, bol čas na všetko nevypovedané, všetko nedôležité stratilo význam, autopilot sa vypol a začali sa zapínať a otvárať srdcia tých, ktorí zomierali, ale aj rodinných príslušníkov či známych. Dula mi doplnila posledný dielik puzzle v hospicovej starostlivosti, ktorá bola naozaj na vysokej úrovni. Čo mi však chýbalo, bolo duchovno a individuálny prístup. Každý z nás máme svoj vlastný životný príbeh. Niekedy stačí len byť prítomný s príbehom niekoho iného bez snahy niečo riešiť alebo posudzovať.

Jana Gorst.
Jana Gorst. Foto: Archív/J.G.

Chce byť užitočná na Slovensku

Šestnásť rokov ste pracovali v Anglicku. Prečo ste sa rozhodli prísť na Slovensko?

Jeden z dôvodov, prečo som chcela prísť na Slovensko, bol, že som si pozrela dokument Medzi nami, ktorý je o situácii v pôrodníctve na Slovensku. Ako zdravotníka a matku ma veľmi zasiahol. 16 rokov som pracovala v  rovnakej brandži, z toho päť rokov v hospici, a uvedomila som si, že veľa veci sa za ten čas na Slovensku nezmenilo. Viedla ma sem vízia a potreba byť užitočnou pri zavedení zmien v paliatívnej starostlivosti. Chcela som otvoriť tému, o ktorej sa vôbec nerozpráva, otvoriť komunikáciou nielen medzi ľuďmi, ale aj zdravotným personálom.

Momentálne pracujem v jednom domove sociálnych služieb v Banskej Štiavnici ako úseková sestra. Som v pozícii, kde môžem otvárať komunikáciu vo veciach, ktoré nie sú zaužívané, o ktorých sa nehovorí. Sú tam prekvapení ľudia, ale nemajú reakcie typu, že sú to hlúposti.

Môže to byť spôsobené poddimenzovanosťou personálu?

Je to aj poddimenzovanosťou. Je potrebné sa starať v prvom rade o samého seba. Ako prirovnanie by som uviedla situáciu v lietadle. Najprv si dýchacie masky máju nasadiť rodičia, potom prichádzajú deti. Pokiaľ sú zdravotníci totálne vyčerpaní a vystresovaní, aj ich reakcie a ľudskosť sú iné. V takom prípade je ťažké hovoriť o nejakej kráse a o duchovných veciach. Je však zodpovednosť každého z nás udržiavať vlastnú psychohygienu.

Ilustračné foto.
Ilustračné foto. Foto: Pixabay/truthseeker08

Silný zážitok, ako je smrť blízkeho, s vami ostane na celý život

Čo vám vaša práca dáva?

Učí ma ľudskosti a pokore. Neprestáva ma prekvapovať. Cítim, že ma sprevádzanie duší nikdy neunaví. Keď som svedkom toho, ako sa často upracú medziľudské vzťahy, ako sa napriek všetkému tomu, čo sa deje navonok, vnútri dostaví pokoj a viera, že všetko je tak, ako má byť. Pretože taký silný zážitok ako smrť blízkeho s vami ostane na celý život. Nech je teda tá spomienka naplnená pokojom, láskou, súdržnosťou, ľudskosťou.

Dá sa pripraviť na smrť? Či už umierajúceho alebo príbuzných?

Áno, to je práve jednou z úloh Duly pre umierajúcich. Neexistujú však žiadne vzorce a tabuľky, iba ľudskosť, bytie s vlastným procesom smrteľnosti a zraniteľnosti. Často je to vnímanie bolesti a adresovanie, či je to emočná, fyzická alebo duševná bolesť. Lebo na takú emočnú či duševnú väčšinou lieky nezaberajú.

Hlboký zármutok

Čo môže pomôcť zvládnuť obrovský smútok?

Hlavne si pripustiť, že ho cítime. Uznanie a nie odpor, že to tak je. Sú rôzne fázy a aj rôzne formy smútenia. Netreba sa báť vyhľadať pomoc, keď cítime, že je toho na nás priveľa, alebo máme pocit, že sa v tom zármutku topíme. Práca so zármutkom je pre mňa jednou z najsilnejších kľúčov k láske a radosti.

Keď si dovolíme prejaviť hlboký zármutok, prídeme na to, že ukrýva lásku a studňu radosti. Počas prvého kurzu na Slovensku pre „Duly pre umierajúcich“, ktorý sme s neziskovkou Kolobeh života v júli tohto roku odlektorovali, sme otvorili aj tému hlbokého zármutku. Predstavili sme úlohu „plačiek“, vďaka ktorým sa prirodzene začal vyplavovať dlho potláčaný hlboký zármutok, katarzia spustila procesy v každej z nás. Keď sa uvoľnil žiaľ, prirodzene potom zavítala úprimná, srdečná radosť a vďačnosť zo života, z bytia. Keby sme aj dnes mali plačky, tak som si istá, že by bolo menej psychických chorôb.

Čo je to hlboký zármutok?

Je to niečo, čo sa nám ukladá v oblasti srdca a pľúc. Sú to veci, ktorými sme si prešli, sú to určité traumy, ktoré sme nevedeli spracovať alebo sme ich potlačili, odignorovali namiesto toho, aby sme si dovolili smútiť a prejaviť, čím si prechádzame. Keď si to nedovolíme vypustiť, tak si to ukladáme. Môžeme si to zaliepať rôznymi závislosťami. Tie sú nálepkou, ktorá nám drží hlbokú ránu, zármutok. Keď si dovolíme dostať sa k prvotnej rane, je dobré mať niekoho, kto vás tým prevedie a povie vám, že je to v poriadku. Aj to je úlohou duly.

Dobrá smrť dokáže prečistiť rodinné vzťahy

Ľudia vnímajú smrť často ako niečo zlé. Stretli ste sa s umierajúcimi, ktorí mali iné vnímanie?

Vidíte, práve v tom je veľký rozdiel, keď ľudia dostanú priestor a čas sa so smrťou vyrovnať. Tak, ako kamienok hodený do vody rozvíri hladinu na jazere, tak aj dobrá smrť“ dokáže prečistiť rodinné vzťahy, vyrovnať generačné rozdiely, priniesť pokoj a mier na duši a ovplyvniť ďalšie generácie v tom, aby neniesli bolesti predkov. Áno, neraz som mala tú česť byť prítomná pri tejto premene, keď na začiatku bola smrť strašiakom a neskôr posilnila celú rodinu vrátane zomierajúceho.

Čo sa deje s umierajúcim človekom? 

Keď sme sa narodili, prešli sme si /teda tí, ktorí sa narodili prirodzene/ pôrodnými cestami a prvýkrát sme sa nadýchli. Boli sme bezradní, bez kŕmenia, prebaľovania, dotyku by sme neboli prežili. Ako sme rástli, postupne sme prechádzali na pevnú stravu, spravili sme svoje prvé kroky, no a s umieraním je to to isté, len opačným smerom. Pokiaľ umierame postupne, na vysoký vek alebo s pridruženým ochorením, tak sa to väčšinou začína prirodzene s ubúdaním životnej energie, menej pohybu alebo stratou pohybu, stratou chute do jedla a znížením príjmu tekutín, až začnú vypovedať jednotlivé orgány a príde náš posledný dych.

Nestačí, keď sú pri umierajúcich len blízki?

Stačí. Alebo by stačilo. Ale povedzme si pravdivo, ako často sa to v dnešnej dobe naozaj podarí, že ľudia majú možnosť umierať doma za prítomnosti svojich blízkych? Ak sa stane taký zázrak, že rodina drží pokope, je podporovaná zdravotníckym personálom a sú zabezpečené ošetrovateľské služby. Bohužiaľ, na Slovensku chýbajú základné opatrovateľské služby, finančná pomoc, ktorá by umožnila už aj tak vysilenej rodine pomoc v posledných týždňoch života umierajúceho. Podľa mojich informácií väčšinou ľudia zomierajú v nemocniciach, v domoch a v sociálnych zariadeniach osamote. Nikto im nedrží ruku, ak je zomieranie predpokladané, nie je prioritou venovať mu pozornosť. Zdravotnícky personál nemá na to čas a, bohužiaľ, ani potrebné školenia. 

Ilustračná foto.
Ilustračná foto. Foto: Pixabay/carolynabooth

Ako hovoriť s deťmi o smrti

Kedysi umierali ľudia najčastejšie v kruhu najbližších, pri umierajúcom boli rôzne generácie, aj tí najmenší. Myslíte, že je to pre deti dobré?

Je dôležité, aby deti neboli z odchodu milovanej osoby vyraďované. Chápem obavy niektorých ľudí a už teraz počujem nesúhlas. Ani tu to nie je jednoznačná odpoveď. Všetko záleží na tom, ako k tomu pristupujú dospelí v blízkosti detí. Podľa toho, ako sú na to pripravení a vyrovnaní oni, potom sa dá nájsť aj spôsob, ako to podať dieťaťu primerane jeho veku a zrelosti. Skúsme si položiť otázku, ako sa deti vyrovnajú zo straty blízkej osoby, keď ich ukrátime o fázu, keď príbuzný zomiera a potom tu zrazu nie je.

Stretli ste sa s rodinou, ktorá si myslela, že takým spôsobom ochráni deti?

Raz som mala možnosť prelomiť ľady v jednej rodine, kde sa rodičia obávali povedať svojim dvom tínedžerom pravdu o vážnosti zdravotného stavu matky. Žena v stredných rokoch prišla na začiatku týždňa do hospicu a v piatok zomrela. Keď som ju aj s lekárom prijímala, na otázku, ako sú pripravení ich dvaja synovia, odpovedali, že im to nemôžu urobiť. Mysleli si, že ich uchránia pred pravdou a bolesťou z nezvratnej situácie. Keď som im vysvetlila, že týmto svojim synov ubližujú viac, keďže ich ukracujú o drahocenný čas s mamou a hlavne im nedovoľujú smútiť, prehodnotili svoje konanie. Bola to jedna z rodín, ktorá sa naozaj celá zomkla a zosilnela. Celá rodina bola s pacientkou v izbe, keď naposledy vydýchla.

Niekedy stačí iba málo

Na aký príbeh spomínate najradšej?

Jedna pani s chronickou obštrukciou pľúc mi porozprávala osobný príbeh, o ktorom nevedel ani jej partner, ktorého mala 20 rokov. Mala psychológa, mala psychiatra, prešla si rôznymi vecami, ale nikomu sa neotvorila.

Keď som jej zozadu chytila hrudník, bola tam aj zmena chrbtice. Opýtala som sa jej, čo je tam uložené? Ostala prekvapená, ako to viem. Povedala som jej, že neviem, len vidím, cítim, že si tam niečo drží. Povedala som jej, že mi nič nemusí rozprávať.

Ona si dovolila otvoriť sa. Nastala doslova katarzia, kde začala plakať a vzlykať. Prekvapilo ma, že dokázala so svojou diagnózou rozprávať bez toho, aby lapala po vzduchu. Je to veľmi náročné. Jej sestrička, ktorá sa o ňu starala roky, ma chytila za ruky a povedala mi, že nevie, čo som s ňou urobila, ale aby som to urobila to znova. Vtedy som si uvedomila, že je potrebne strašne málo na to, aby sa človek otvoril a vypustil to, čo ho ťaží. To je najdôležitejšia úloha, nie niečo tlačiť.

Napíšte list

Pandémia nového koronavírusu skomplikovala návštevu v zariadeniach pre seniorov. Čo to pre nich znamená? Čo môžu spraviť blízki, aby týmto obdobím prešli čo najlepšie?

Situácia so zákazom návštev je vážna. Chápem, že nariadenia majú ochrániť práve tých v rizikovej skupine. Cítim to tak, že dopad na našu psychiku bez sociálneho a fyzického kontaktu je veľký. Keď je niekto dlhodobo chorý a jeho stav sa iba zhoršuje, stáva sa, že takáto osoba necíti dotyk aj týždne či mesiace okrem toho, že im je asistované s osobnou hygienou.

Spomaľme, zapáľme si sviečku, pomodlime sa, prečítajme si niečo pekné, vypočujme si nádhernú hudbu, započúvajme sa do poézie, aj počas takéhoto spomalenia môžeme pocítiť prepojenie s našimi blízkymi. Deti môžu vyrobiť niečo, čo by ich potešilo. Ak telefonovanie nefunguje, skúsme aj písanie listov. Predstavte si, že váš blízky si otvorí balíček, prečíta vami napísané slová, tak ako za starých čias. V rozprávaní príbehov je sila. Ak je to len trošku možné, pýtajme sa našich blízkych, aké bolo ich detstvo, dospievanie, historky. Aj toto nás vie prepojiť.

Máte nejaký sen? 

Mojou víziou je lámať tabu smrti a zomierania. Priniesť do zdravotníckych a sociálnych zariadení viac súcitu a pokory, ponúkať vzdelávanie a zážitkové kurzy pre personál. Aby nám pribúdala ľudskosť a nielen tituly. Veľmi si želám, aby sa úloha Duly pre umierajúcich dostala nielen do povedomia verejnosti, ale aby sa stala úplne bežnou v zdravotníctve a v sociálnych zariadeniach.

Opatrenia počas korony, bohužiaľ, prerušili aj naše plány z NO Kolobeh života s ďalším kurzom pre Duly pre umierajúcich, ktorý mal prebiehať koncom októbra. Na február sa presunul aj „K smrti dobrý festival“ v Ostrave, kde mám plánovaný vstup s prednáškou a workshopom. Aj naďalej si prajem otvárať tému smrti, umierania a zármutku v spoločnosti. Keď bude opäť prijateľnejšia situácia, dúfam, že sa otvorí spolupráca so vzdelávaním na SZŠ a vysokých školách.

Už ste čítali?

25 rokov predáva kapustu na Miletičke: Pochádzam z generácie,…

Ak ste pravidelnými návštevníkmi známej Miletičky, meno…

Slovák Marek pracuje pre Teslu: Tvrdú morálku v práci vydržíte,…

Marek Vančo pracuje v americkej centrále Tesly v tíme autopilota pre samojazdiace…

O slovenskú gymnazistku majú záujem na Oxforde. Od vedeckej…

Paulína na sebe pracovala nad rámec toho, čo vyžaduje škola. Drina sa…

Mamou v dobe covidu: Nevedeli sme, čo nás čaká. Slovenky priznali,…

Strach o seba, aj dieťatko. Mamy musia s príchodom nového člena rodiny…

Chlapcov hnevá pri šachu aj futbale. Talentovaná rómska šachistka…

Šachistka Agátka Berková dokonca remizovala s ruským šachovým…

Uznávaná virologička: Prekonali ste covid-19? Toto by ste mali…

Vyšiel vám pozitívny test na covid-19? Prekonali ste ochorenie s miernymi…

Cestovateľ Tomáš: Naozaj dávate rodičov do starobinca? Pýtali…

Cestovateľ Tomáš Benedik z východného Slovenska má veľa…

Rómka Dominika študuje v Anglicku na prestížnej univerzite:…

Rodičia ju už od detstva podporovali v štúdiu. Dnes je druháčkou na University…