Chcela si zlomiť ruku, aby si ju rodičia všimli. Dievčina po úteku od Amišov nevedela, čo je to počítač
Odišla, keď pretiekla posledná kvapka.
V komunite podľa Loviny nebolo nezvyčajné, že sa dievčatá vydávali veľmi mladé. Ak okolo 23 rokov nemali vážny vzťah, začínali byť považované za „staré dievky“. Zároveň si podľa jej skúsenosti mladí ľudia často vyberali partnerov spomedzi príbuzných. „Všetky deti v mojej komunite boli bratranci a sesternice z druhého kolena. Bolo veľmi očakávané a dokonca podporované, aby si ich ľudia brali,“ vysvetlila v podcaste Cults to Consciousness. Sama pritom chodila s mužom, ktorý bol jej bratrancom z druhého kolena.
LEAVE THE AMISH ALONE...
I live in rural agricultural SW Ohio on almost 4 acres in the country. There are beautiful vibrant communities of Amish, Mennonite, German Baptist and Quaker families all within a 15 mile radius of my home.
O svadbe snívala, no nie o živote s mužom, ktorého jej vybrali rodičia. „Chcela som sa vydať, ale nechcela som svojho manžela,“ priznala. S priateľom podľa vlastných slov zostávala najmä preto, aby splnila očakávania svojho okolia. Predstavovala si, že sa zaňho vydá, budú mať deti a ona si otvorí pekáreň. V jej predstavách sa však objavovala aj zvláštna úľava – predstavovala si, že manžel zomrie pri nehode a ona bude konečne šťastná. Lovina cítila obrovský tlak a poslednou kvapkou k rozhodnutiu odísť bola ďalšia hádka s jej mamou.
„Povedala: ‚Budeš musieť použiť menšiu stuhu okolo krku, pretože ľudia začnú rozprávať.‘ A v tej chvíli som nepovedala ani slovo, ale pomyslela som si: už som fakt unavená z toho, že mi všetci hovoria, čo mám robiť. Neustále sa snažím byť dokonalá a nikdy to nie je správne. A jednoducho som toho mala dosť. Povedala som si, že od tejto chvíle začnem plánovať svoj útek,“ prezradila Lovina, ktorá vedela, že ak chce odísť, musí myslieť na každý detail. O dva týždne neskôr bola pripravená.
PREHRAŤ VIDEO
Nočný útek
„Čakala som do 23:30. Počula som, ako chrápu,“ opísala okamih, keď vedela, že rodičia už spia. Na útek sa pripravila mimoriadne opatrne. „Nechala som topánky dole vonku. Všetky pánty na dverách som predtým natrela rastlinným olejom, aby nevŕzgali. Zistila som, ktoré schody vŕzgajú a ktoré nie,“ povedala.
Hoci bolo vonku chladno, kabát si nevzala. Amišské kabáty si totiž rodina vyrábala sama a ich výroba bola podľa nej náročná, preto nechcela vziať taký, ktorý by mohol po jej odchode potrebovať niektorý z mladších súrodencov. Namiesto neho si vzala veľkú tenkú deku, ktorú dostala ako darček v čase, keď bola učiteľkou. „Všetko som si zbalila do kufra a potichu som vyšla zo svojej izby. Trvalo mi najmenej päť minút, kým som zišla dole po schodoch. Bola som taká opatrná,“ opísala. V dome pritom nemohla rozsvietiť. Pohybovala sa iba podľa svetla zvonku. Prešla kuchyňou, vyšla zadnými dverami a myslela si, že je v bezpečí. Potom ju však zbadali psy.
