Etnologička Nádaská: Naši predkovia varili slivkový lekvár úplne inak. Vydržal aj 10 rokov
Príprava mala svoje prísne hygienické pravidlá.
Vonku už bola tma, no v slovenských dedinách sa ešte dávno nechystali spať. Z dvorov sa ozýval smiech, spev a hudba, pri veľkom kotle sa striedali ženy a staršie deti a vôňa sliviek sa niesla do okolia. Koniec leta a začiatok jesene neboli iba časom zberu úrody, ale aj obdobím spoločných prác, pri ktorých sa stretávali susedia, rodiny a priatelia. Ako prezradila etnologička Katarína Nádaská, jednou z najobľúbenejších udalostí bolo varenie slivkového lekváru. A hoci by ste čakali jednoduchý recept zo sliviek a cukru, naši predkovia ho pripravovali úplne inak ako dnešní Slováci.
Vložený príspevok z Facebooku: https://www.facebook.com/photo/?fbid=162116476577330&set=a.162116473243997
Skutočný bio lekvár
S príchodom skorej jesene sa pre našich predkov začínalo obdobie, počas ktorého museli myslieť na to, ako si zabezpečia dostatok potravín na ďalšie mesiace. Úroda totiž nebola iba príjemným zavŕšením leta, ale otázkou prežitia celej rodiny počas zimy. „Jednou činnosťou, ktorú poznali ľudia takmer na celom území Slovenska, bolo varenie slivkového lekváru,“ vysvetľovala pre portál Dobré jedlo etnologička Nádaská, podľa ktorej bolo varenie lekváru zároveň spoločenskou udalosťou, na ktorú sa ľudia veľmi tešili.
„Zišli sa na dvore, medzi alebo na lúke za domami a varili z nich lekvár od večera až do rána. Hrali im pri tom muzikanti, spievali si, tancovali, rozprávali príbehy a rozprávky. Varenie lekváru patrilo k mimoriadne obľúbeným spoločenským udalostiam,“ spomínala etnologička. Príprava však mala svoje prísne hygienické pravidlá.
Žiadna špinka a špeciálne veslo
„Zo sliviek sa varil slivkový lekvár, na dnešné pomery by sme povedali, že bio spôsobom. Slivky sa museli odkôstkovať, triedili sa. Na zem sa dala plachta a umyté a usušené slivky sa tam naukladali. Veľmi dôležitá bola hygiena rúk, keď sa slivky varili v kotloch, často vonku,“ vysvetľovala etnologička v rozhovore pre Hospodárske noviny. A na čistote záležalo viac, než by sa mohlo zdať. Ak sa totiž do lekváru počas dlhého varenia dostala nečistota, mohla ohroziť jeho trvanlivosť. „Nesmela tam spadnúť žiadna špinka,“ zdôraznila Katarína Nádaská.
Na varenie si ľudia neraz pripravili improvizované ohnisko – oheň však nemohol byť príliš silný a slivky sa museli variť pomaly, aby sa z nich postupne odparovala voda. Pri kotle sa preto vystriedali ženy alebo staršie deti a niekde sa varilo cez deň, inde sa proces natiahol na celú noc.
Zaujímavý bol aj spôsob miešania. Lekvár sa nemiešal obyčajnou varechou, ale pomocou veľkého dreveného „vesla“, ktoré malo jednu veľkú výhodu – človek nemusel pri kotle celý čas stáť. „Nevedno, kto to vymyslel, ale išlo o zlepšovák,“ spomínala etnologička. Najväčším rozdielom oproti mnohým dnešným receptom však bolo samotné zloženie lekváru.
