Slovenské deti nepoznajú desatoro slušného správania. Expert na etiketu radí, čo ich naučiť
„Dobrý deň“ nestačí odrapotať.
5. Dieťa nemusí byť vždy prvé
Dieťa chce niečo povedať, chce byť prvé alebo si chce okamžite vziať to, na čo má chuť. Naučiť ho počkať na správny moment podľa odborníka patrí medzi dôležité životné zručnosti. „Pokoj nie je obetovanie. Je to fér,“ uvádza Šmíd. Platí to pri stole aj v bežnom živote. Kto sa naučí počkať na svoju chvíľu, podľa experta sa neskôr lepšie orientuje v situáciách, v ktorých ostatní strácajú trpezlivosť.
4. Príbor sa drží – nezviera, nemáva sa ním ani sa ním neukazuje
Vidlička a nôž patria k základom stolovania. Nesprávny spôsob ich držania si však dieťa môže veľmi rýchlo zafixovať. „Správny úchop vidličky a noža sa naučí za popoludnie. Zlý úchop sa potom odnaučuje roky,“ upozorňuje Šmíd.
Rodičia pritom nemusia robiť z každej chyby pri stole veľkú udalosť. Stačí podľa neho správny spôsob ukázať, spoločne nacvičiť a dieťa pochváliť.
3. Rešpektovanie osobného priestoru
Deti bývajú bezprostredné. K cudzím ľuďom sa priblížia, postavia sa tesne vedľa nich alebo sa ich dotknú bez toho, aby si uvedomili, že druhému to nemusí byť príjemné.
Podľa Šmída existuje pri osobnom priestore jednoduché pravidlo – vzdialenosť na dĺžku paže. Bližšie podľa neho pristupujeme až vtedy, keď nás druhý človek pozve. Deťom sa to pritom dá vysvetliť aj hrou a to, čo platí pri stole, platí podľa odborníka aj na ihrisku, v škole či kdekoľvek inde.
2. „Dobrý deň“ nestačí odrapotať
„Dobrý deň“ by podľa Šmída nemalo byť iba slovom, ktoré dieťa odrecituje preto, lebo mu to prikázali rodičia. Dôležitý je očný kontakt, ľahký úsmev a zreteľný pozdrav. „Tieto tri veci otvárajú dvere, ktoré by inak zostali zatvorené,“ vysvetľuje odborník. Rodičia môžu pozdrav s deťmi trénovať pri každom stretnutí s dospelým. Nejde podľa neho o dokonalú formu, ale o vytvorenie prirodzeného návyku.
1. „Prosím“ a „ďakujem“ z dieťaťa nerobia slabocha
Dve obyčajné slová, ktoré dokážu veľa. Dieťa by podľa Šmída malo pochopiť, že keď povie „prosím“ alebo „ďakujem“, neprejavuje slabosť, ale silu a rešpekt k druhému človeku. „Kto vie poďakovať, toho si druhí vážia,“ uvádza odborník.
A práve tieto malé návyky môžu mať podľa neho veľký význam aj v dospelosti. To, čo sa dieťa naučí používať prirodzene doma, si totiž neskôr prenáša do školy, práce aj bežných medziľudských vzťahov.
