Keď riešili vraždy, mohli si hrknúť. Kriminalista Ján Bazovský zažil zločiny, ktoré zanechali trvalú stopu

Sivé fúzy, klobúk, ktorý sa stal jeho poznávacím znamením a výrečnosť, akoby prežil niekoľko životov naraz. „Niektorým by môj život vystačil aj na tri. Toľko zážitkov, toľko akcií. Každý deň som prežil naplno a majú mi čo závidieť,“ priznal v rozhovore s Jánom Tribulom legendárny kriminalista a dopravný analytik Ján Bazovský, ktorý bol svedkom tých najtemnejších prípadov a napriek tomu si zachoval schopnosť hovoriť o ťažkých veciach s ľudskosťou.

Nie všetky zločiny sú rovnaké

Narodil sa na Gemeri, v kraji, ktorý formoval jeho hodnoty aj pohľad na svet. „Študoval som na prvom slovenskom gymnáziu Martina Kukučína v Revúcej. Veľmi rád sa vraciam k tradíciám najväčších dejateľov a mysliteľov slovenského národa, ktorí pochádzajú práve z Revúcej,“ spomínal s rešpektom, no s typickým humorom dodal: „Bohužiaľ, nie všetci z Gemera sa vydaria. Niektorí nezvládajú ani križovatky.“

Prečítajte si tiež: Križovatka ako z autoškoly potrápi každého. Vyskúšajte sa na situácii, ktorú poznáte aj z našich ciest

Ako dieťa sníval o všeličom – chcel byť vynálezcom, detektívom, astronómom aj spisovateľom. Práve kombinácia zvedavosti, analytického myslenia a ľudského záujmu ho nakoniec priviedla ku kriminalistike, kde sa venoval tým najcitlivejším prípadom.

„Ja som mal na kriminálke na starosti mládež a mládež bola úprimná, hoci tam boli delikventi,“ vravel o období, ktoré ho formovalo viac, než by si kto myslel. Práve tam totiž pochopil, že nie všetky zločiny sú rovnaké a že najťažšie sú tie, ktoré sa týkajú detí. „Keď sa vystrieľajú mafiáni, tak sa vystrieľajú. Ale deti sa brániť nevedia. Nechá to vo vás určitú stopu. A to sa týka aj vrážd,“ spomínal pre Topky Ján Bazovský, ktorý bol svedkom obrazov, ktoré bežný smrteľník len tak neuvidí.

Alkohol v policajnom zbore

„Je to niečo podobné, ako keď herci vstupujú do ľudských príbehov. Keď nazriete do súkromia ľudí, neraz zistíte, že ideálne manželstvo nie je ideálne. Že ide o pekný obal a vnútro je úplne iné,“ opisoval realitu, s ktorou sa mnohí jeho kolegovia dokázali vyrovnať len cez alkohol. „Niektorí ľudia s krutými vecami pracujú dennodenne a potrebujú vypnúť. Najčastejším spôsobom bolo, že sme si po práci ‚hrkli‘,“ priznával otvorene. V extrémnych prípadoch to bolo dokonca oficiálne povolené.