Odborníčka na šťastie: Existuje hranica príjmu, za ktorou už ľudia nie sú šťastnejší

Všetci na šťastie myslíme, všetci po ňom túžime, ale často máme pocit, že nám uniká pomedzi prsty. Šťastie je fenomén, ktorému sa stále viac venujú psychológovia, sociológovia i ekonómovia a na Slovensku ho vedecky skúma aj vedkyňa Nikola Kallová z Ústavu výskumu sociálnej komunikácie SAV. O tom, čo vlastne šťastie znamená a ako sa oň môžeme sami pričiniť, sa s ňou pre Dobré noviny zhovárala Elena Slováková.

Má šťastie „vedeckú“ definíciu, ktorá vysvetľuje, čo to vlastne je?

Problém je v tom, že šťastie má veľmi veľa definícií a jednotlivé teórie dokonca zvádzajú medzi sebou hodnotový súboj. Existujú dve hlavné línie, nazvala by som ich: „slasť“ verzus „vyšší zmysel“. Sú odborníci, podľa ktorých sme šťastní, ak sa snažíme o dobré vzťahy, sme empatickí k ostatným a konáme s ohľadom voči sebe aj iným. Na druhej strane je skupina odborníkov, presvedčených, že je to o subjektívnom pocite a upozorňujú, že sú predsa aj ľudia nemorálni, sebeckí a pritom sa cítia byť šťastnými.

Ku ktorej verzii sa na základe svojich výskumov prikláňate Vy? 

Jednoznačne sa prikláňam k prvej skupine, podľa ktorej človek potrebuje k tomu, aby pociťoval osobnú blaženosť, nejaký hlbší zmysel. Nestačí mu, že on sám sa cíti príjemne, ale potrebuje k tomu aj dávku sebapoznania či dobré vzťahy, na ktorých sa snaží pracovať, hoci to nemusí byť preňho pohodlné a príjemné, ale v konečnom dôsledku je to výzva, ktorá prináša plody. S takýmito princípmi môže človek zažívať šťastie dlhodobo, nielen ako občasnú epizódu.

Ale žijeme v spoločnosti, ktorá nás občas učí opaku – ísť si za svojím, akceptujú sa „široké lakte“ a sústredenie sa hlavne na seba...

Šťastie je veľmi ovplyvnené kultúrou, v ktorej človek žije. My žijeme v takzvanej individualistickej kultúre, kde princípy „choď si za svojím“ alebo „chce to široké lakte“, sú tolerované... Na druhej strane, v kolektivistických kultúrach, povedzme napríklad v Ázii, by takéto správanie nenašlo pochopenie a človeka by sociálne izolovalo.  

Dá sa z Vašich výskumov odčítať, čo by sme mali robiť, aby sme boli šťastní?

Mali by sme udržiavať dobré vzťahy, mať rôznorodé koníčky, ktoré nás obohacujú, viac chodiť do prírody a menej času tráviť pri obrazovkách, starať sa, aby sme mali kvalitný spánok a z času na čas sa stíšiť, dopriať si čas na sebapoznávanie a zdôraznila by som ešte vyhýbať sa stereotypom. 

Vyhýbať sa stereotypom znamená porušiť práve to, čo mnohí uprednostňujú? Teda život v istote, tam a tak, ako sú dlhé roky zvyknutí. Je chyba, ak zotrvávame v tej svojej „bublinke“ a nikam sa neposúvame?

Životný stereotyp, do ktorého mnohí ľudia zapadnú a nežiada sa im na ňom niečo meniť, v konečnom dôsledku neprispieva ku šťastiu. Podľa odborníkov akýkoľvek príjemný zážitok prestane človeka napĺňať po zhruba pol roku. Ak sa ale budeme snažiť byť inovatívni, vynaliezaví, život si nejako spestrovať, obohacovať novými podnetmi, zážitkami a neprešľapovať na tom istom mieste, tieto výzvy by nám mali pomôcť byť šťastnejšími.

Čo nám najviac bráni byť šťastnými? 

Článok pokračuje na ďalšej strane: