Logopedička Mária Košútová: Vychovávať deti bez elektroniky asi nie je možné. No treba si stanoviť limity

Je dobré dieťa stále opravovať pri zlej výslovnosti? Nie je to pre neho demotivujúce?

Rodičia poznajú svoje dieťa najlepšie a vedia, koľko na neho môžu zatlačiť. Ani jeden extrém nie je dobrý. Keď dieťa opravujú po každom slove, je z toho znechutené a vytratí sa u neho snaha povedať nám o svojich zážitkoch. Rodičia si tým môžu narušiť vzťah s dieťaťom (“Mama ma aj tak nepočúva.”). Ani my dospeláci by sme sa nechceli stretnúť s priateľom, ktorý by nás pri každej vete poučoval a opravoval. Na druhej strane deťom pomáha upozornenie na správnu výslovnosť. Opravovať by sme dieťa mali len vtedy, keď sa cíti v pohode, nie je unavené, hladné či choré. Skôr rodičom odporúčam, aby oni sami zdôrazňovali hlásku, ktorú chcú dieťa naučiť. Ak sa dieťa učí používať napríklad hlásku L, rodič môže pri obede povedať: “Nech sa páči, tu je tvoja lllllyžica. Daj si ju na stôllll.” Pričom v slovách zvýrazní práve hlásku L - povie ju hlasnejšie a dlhšie.

Ako dlho trvá proces naučenia sa správnej výslovnosti?

Je to veľmi individuálne. Sú deti, ktoré majú jazykový sval dosť silný, ale ešte neprišli na “know how”, ako danú hlásku správne vysloviť. Vtedy sa stáva, že už na prvom stretnutí sa hlásku naučia.

Iné deti majú oslabený sval na jazyku a vtedy musíme dlhšie trénovať rôzne oromotorické cvičenia. Veľmi záleží od prístupu rodičov a od domáceho cvičenia. Pri nácviku správnej výslovnosti môže ísť o týždne, mesiace a v niektorých prípadoch aj roky.

Dobrá správa je, že naučiť sa správne hovoriť dokážu takmer všetky deti. Často hovorím rodičom, že rozprávanie je ako tanec: tancovať sa vraj naučí každý, rozdiel je len v tom, za aký dlhý čas sa to naučí. Samozrejme sú aj ľudia na invalidnom vozíčku, ktorým napriek snahe tancovanie nohami nejde. Môžu však tancovať pohybmi rúk. Podobne sú ľudia s ťažším postihnutím, ktorí sa možno nikdy nenaučia verbálne vyjadrovať. To však neznamená, že nemôžu komunikovať alternatívnym spôsobom. Zdieľajú svoje potreby, pocity a túžby prostredníctvom neverbálnej komunikácie - gest, pohľadu, mimiky, písania či s použitím elektroniky.

Závisí úspešnosť aj od výslovnostného problému? Učia sa niektoré hlásky ľahšie než ostatné?

Áno. Najťažšia slovenská hláska je R, pri ňom musí byť sval na jazyku naozaj silný. Deti, ktoré nevedia vysloviť “ľahšiu” hlásku, napríklad V, sa to zvyčajne vedia pomerne rýchlo naučiť: zahráme sa na veveričku, zahryzneme do spodnej pery a pozrieme sa do zrkadla. Ale pri R je to tvrdší oriešok 

V akých iných bežných situáciách môžu rodičia trénovať s dieťaťom jazyk bez toho, aby o tom vedelo?

Dieťa veľmi veľa od rodičov nasáva. To, čo robia oni, chce napodobňovať. V bežnom živote môžu rodičia zámerne vyslovovať vety, kde sa požadovaná artikulačná alebo gramatická forma nachádza, a takto ho nenápadne podporovať. Vo všeobecnosti sa aj pri malých deťoch hovorí, že by sme sa im mali prihovárať na ich úrovni alebo o krôčik vyššej ako oni. Ak je dieťatko maličké a vie používať jednoslovné vety, rodičia môžu slovo rozviť a použiť dvojslovné vety. Takto ho o krôčik ďalej ťahajú z jeho úrovne. Učia ho také veci, ktoré samo ešte nedokáže, ale s pomocou dospelej osoby už dokáže.

Ktoré faktory vplývajú negatívne na detskú reč? Na čo všetko majú vplyv práve rodičia?

Veľa vecí nevieme ovplyvniť, veľa z nich máme geneticky dané, preto sa snažím rodičov neobviňovať. Sú však faktory, ktoré vieme zmeniť. Negatívny vplyv na reč má napríklad to, keď dieťa príliš dlho používa cumlík, alebo dlho pije z dojčenskej fľaše. Samozrejme, ak sa večer pred spaním napije mlieka, to je v poriadku. Nemalo by však celý deň chodiť s cumľom alebo fľaškou v puse.

Na druhej strane ambiciózni rodičia alebo starí rodičia niekedy na deti príliš tlačia a snažia sa docieliť veci, na ktoré ešte nie je dieťa pripravené. Napríklad vyslovovať hlásku „R“, ak jazykový sval ešte nie je dosť silný. Práve vtedy sa môže vypestovať chybný zlozvyk, keď hlásku vysloví v hrdle. Čo je vlastne správny spôsob (vibrácia), ale na nesprávnom mieste.

Niekedy je mi zas ľúto, keď prídu rodičia s 3 a pol ročným dieťatkom, ktoré nerozpráva alebo hovorí v kratučkých vetách. Je mi ľúto, že neprišli skôr. To dieťa nie je hlúpe a veľmi naň vplýva, že nevie vyjadriť, čo chce. Práve tieto deti často trpia záchvatmi hnevu.

Ako správne komunikovať už s malými bábätkami?

Už malé deti intenzívne vnímajú ľudský hlas, reagujú na jeho melódiu. Bábätká ešte nerozumejú slovám, ale opierajú sa o kontext. Až neskôr, na základe reakcie rodičov, sa dieťa učí, čo ktoré slovo znamená.

U malých detí má obrovský zmysel sa s nimi rozprávať a trošku sa znížiť na ich úroveň. Nie v zmysle, že by sme boli detinskí, prihovárali sa im šušľavo, alebo každé slovo zdrobňovali. Mali by sme len trochu skrátiť naše dospelácke vety.

Ak má rodič sám jazykový problém, aká je šanca, že sa to prenesie aj na dieťa?

Nevieme presne, ako to funguje. Napríklad zajakavosť či poruchy učenia sa často vyskytujú u viacerých členov v jednej rodine. Pri výslovnosti to tak nemusí byť. Keď už niekto v pokrvnej rodine má komunikačné ťažkosti, je zvýšené riziko, že sa objavia aj u ďalších členov.

Sama ste autorkou niekoľkých logopedických pomôcok a hier, v čom detí motivujú k učeniu sa?

Hry sú zamerané na výslovnosť, ale aj rozvoj slovnej zásoby a gramatiky. Ľudia majú často predstavu o tom, že logopédia musí byť iba nudný dril, pri ktorom sedíte pred zrkadlom a trénujete svoje cvičenia. Samozrejme, niekedy je zrkadlo potrebné, ale keď tréning trvá už dlho, môže sa stať pre deti otravný. Preto sme vytvorili hru Čarovná logopédia - Nový šikovný jazýček, pri ktorej si deti zábavnou formou vedia precvičiť výslovnosť. Deťom sa páči aj Básničková logopédia, pri ktorej si upevnia hlásky, ktoré už vedia vysloviť, ale “zabúdajú” ich používať. Máme aj logokarty Od slov k vetám, zamerané na tvorenie viet. Môžu ich využiť nielen deti, ale aj pacienti s afáziou (po cievnej príhode) ako pomôcku pri formulovaní viet. Mnoho detí má slabšiu sluchovú pamäť a silnejšiu zrakovú - takýmto deťom pomáha, keď vidia vety “napísané” prostredníctvom obrázkov.

Aká je situácia s logopédmi na Slovensku? Máme ich dosť, alebo majú rodičia problém získať voľný termín?

Určite by pomohlo, keby bolo logopédov viac. Záleží od mesta, ale často sa stáva, že rodič musí čakať, kým dostane termín na logopédiu. Mnohí rodičia by chceli chodiť do ambulancie častejšie, ale z kapacitných dôvodov to nie je možné. Myslím si, že aj keby sme mali dvakrát toľko logopédov, mali by čo robiť.