Komunisti Slávku pripravili o veľkú lásku. Ľudia jej nechcú veriť, že sa diali aj také veci

Stanislava (Sláva) Melečková sa narodila 11. septembra 1945 v Prievidzi po skončení druhej svetovej vojny ako prostredná dcéra rodiny Kopálových. Jej mama bola učiteľkou a otec bol lesníkom a členom Demokratickej strany. „Členstvo ho po celý život negatívne sprevádzalo v kádrovom posudku. Za červenú knižku by do strany nevstúpil, ani keby musel, takže veľkú kariéru nerobil,“ prezradila pamätníčka pre Pamäť národa.

Slávka spomína, že v detstve boli iskričkami a pioniermi a stáli na stráž, keď zomrel Gottwald. „Vedeli sme, že rodičia majú svoj názor, ale nás, deti, do toho nezaťahovali. Vedeli sme, že doma sa hovorí inak a vonku sa hovorí inak.“ Pamätníčka ukončila v Prievidzi jedenásťročnú strednú školu s maturitou a v roku 1962 začala študovať odbor matematika-fyzika na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave. Keďže toto štúdium bolo veľmi náročné, politická príslušnosť nehrala rolu a prijali ju bez problémov.

V Post Bellum dokumentujeme osudy ľudí, ktorí prežili útrapy totalitných režimov 20. storočia a zverejňujeme ich v medzinárodnej databáze Memory of Nations.

Vášeň v tanci

V Bratislave bývala na internáte a štúdium zvládala výborne. Počas druhého ročníka prepadla svojej vášni, ktorej sa venuje dodnes – spoločenskému tancu. Prihlásila sa do tanečnej vo vtedajšom Parku kultúry a oddychu a po čase sa stala členkou Klubu spoločenských tancov PKO. V rokoch 1966 a 1967 bola so svojím partnerom dokonca majsterkou Slovenska v latinsko-amerických tancoch. „Život bez tanca som si nevedela predstaviť,“ spomína na tie roky.

Veľká láska

Vďaka tancu sa v roku 1966 zoznámila aj so svojím budúcim manželom, Igorom Bielikom, študentom FTVŠ v Bratislave, vášnivým hádzanárom Červenej hviezdy a československým reprezentantom. „Bola to veľká láska,“ prezradila Melečková. Igor bol židovského pôvodu, narodil sa v júni 1944 a po potlačení SNP sa s ním matka musela ukrývať, aby sa vyhli transportom do koncentračných táborov.

O rok neskôr mladá Slávka začala pracovať ako učiteľka matematiky na Strednej všeobecno-vzdelávacej škole, keďže gymnázia vtedy neexistovali. Do práce sa vrhla s nadšením a s veľkým nasadením: „Tá moja snaha sa mi potom, samozrejme, od žiakov vrátila,“ okomentovala to pamätníčka.

V júli 1968 vycestoval Igor s Červenou hviezdou na turnaj do Švajčiarska, kde si predĺžil pobyt a s pamätníčkou strávili spolu týždeň v St. Gallene. Bola to jej prvá cesta za železnú oponu. „Vtedy som získala prvé dojmy z kapitalizmu. Tie výklady vo Viedni,“ usmievala sa pri spomienkach.

Pokus o útek za hranice

Letné prázdniny potom trávila u rodičov v Prievidzi a tu bola aj svedkom vstupu spriatelených vojsk Varšavskej zmluvy do Československa. Bolo to len pár dní pred jej plánovaným návratom do Bratislavy. Igorova matka s otčimom okamžite rozhodli, že spolu s Igorom opustia Československo. Pamätníčka sa k nim bez váhania pridala. „Bez Igora som si nevedela predstaviť svoj život. Takí sú mladí zaľúbení ľudia,“ dodala.

O svojom úmysle porozprávala staršej sestre, ktorá tiež žila v Bratislave. Tá ale zalarmovala rodičov. Keď vlak zastavil na rakúskych hraniciach, vagón po vagóne sa ním predieral sprievodca vykrikujúc: „Je tu nejaká Kopálová?“ Keď našiel pamätníčku, myslel si, že hľadá maloletú osobu. „Máte na drôte u prednostu stanice svojho otca.“ Pamätníčka vystúpila aj s kufrom z vlaku. „Nemohla som otcovi nezobrať telefón. Vlak odišiel a ja som ostala v Devínskej Novej Vsi, kam po mňa prišli rodičia. Bolo to veľmi dramatické,“ povzdychla si smutne.

V lietadle do Sydney

V Bratislave začala učiť od 1. septembra. O necelé dva týždne, deň po jej narodeninách, sa naskytla ďalšia príležitosť, keď hádzanársky tréner, Igorov priateľ, cestoval autom do Viedne a zobral ju so sebou. „A to už som nepovedala nikomu.“ Dodnes má odložený cestovný pas s pečiatkami.

Viac si môžete prečítať na ďalšej stránke.