Rodinný terapeut Martin Galbavý: Fyzické tresty majú preukázateľne škodlivý vplyv na psychiku detí

„Zásadná informácia, ktorá pre deti z fyzických trestov plynie, je, že rozhoduje ten, kto má moc a silu. A to si dieťa zakotví. Potom sa nesmieme čudovať, že keď vyrastie a zistí, že moc a sila je na jeho strane, začne tie veci robiť znova,“ vysvetľuje Galbavý.

Dodal, že práve v takýchto prípadoch sa môžeme stretnúť s týraním či terorizovaním vlastných rodičov dospelými deťmi. Z toho vyplýva, že deti, ktoré ako malé rodičia trestali fyzicky, majú väčšiu šancu, že sa budú v dospelosti správať agresívne alebo sa u nich vyvinie duševná porucha.

Nie je facka ako facka

Koucká podotýka, že veľa záleží na kontexte a tiež na povahe dieťaťa, či si následky ponesie do dospelosti. „Ak dieťa považuje trest za neprimeraný, kazí to jeho vzťah k rodičovi. Ničí dôveru, nahlodáva lásku a, naopak, vzbudzuje hnev a niekedy aj túžbu po pomste,“ varuje.

Takýto trest navyše často dieťa prinúti, aby sa ďalšiemu vyhlo, ale nie k tomu, aby konalo lepšie. „To však platí o všetkých trestoch, nielen o tých fyzických,“ podotýka.

Princíp následkov funguje lepšie ako trest

Ako Galbavý vysvetľuje, keď dieťa dostane zlú známku, je mu napríklad zakázaný počítač alebo voľnočasové aktivity. Dieťa sa však týmto spôsobom nič neučí, nepoučí sa. Previazanosť príčiny a trestu je v takom prípade totiž minimálna alebo žiadna.

Preto by podľa neho mali rodičia voliť princíp následkov. Takýto následok môže znamenať, že keď dieťa dostane zlú známku, malo by si ju opraviť. A preto sa musí viac učiť. Teda nasledujúce dni nebude učením tráviť polhodinu, ale dlhšiu dobu, čím zostane menej času na ďalšie veci. „To už má pre dieťa logiku,“ dodáva. V takom prípade totiž dieťa situáciu chápe a má pocit, že ju môže ovplyvniť.

Fyzický trest iba výnimočne

Ako podotýka Koucká, tresty sú na chvoste výchovných metód a uchyľovať by sa k ním rodičia mali len výnimočne, keď všetky iné metódy zlyhali. „Veľmi často sa stretávam s tým, že sa rodičia uchyľujú k trestaniu bez toho, aby museli. Je to škoda. Niektoré deti nemusíte potrestať nikdy,“ konštatuje.

Podľa Galbavého by fyzické tresty vo všeobecnosti nemali byť prípustné a je potrebné zamyslieť sa, prečo tento stereotyp trestania detí v našej spoločnosti pretrváva: „Kedysi bolo bežné, že muži bili ženy, učitelia žiakov, majitelia psov, dôstojníci vojakov. Všade sme pochopili, že to nemá zmysel. Aj napriek tomu v nás stále zostáva myšlienka, že deti biť môžeme, že je to naše právo a robíme to len pre ich dobro.“