Výzva Niekoľko viet zaznela pred 31 rokmi: Hanu Zagorovú 5 hodín vypočúvali, aby ju prinútili odvolať podpis, ona to aj tak nespravila
Petícia Niekoľko viet znamenala začiatok konca komunizmu v Československu.
BRATISLAVA 29. júna - Minulý rok sme si pripomenuli 30. výročie pádu komunizmu vo všetkých krajinách bývalého východného bloku, čo patrí medzi najvýznamnejšie dejinné zlomy v našom teritóriu. V lete však situácia v postkomunistických krajinách ešte vôbec, s výnimkou Poľska nenasvedčovala, že na konci roka už budú diktatúry minulosťou.
29. 6. 1989 zaznela vo večernom vysielaní rozhlasovej stanice Slobodná Európa výzva Niekoľko viet. Medzi komunistami nastal poplach, lebo medzi signatármi sa objavilo aj niekoľko známych umelcov. Na jednej listine sa ocitli známi chartisti Alexander Vondra, Stanislav Devátý, Jiří Dienstbier, Ludvík Vaculík a ďalší a medzi nimi Jiří Bartoška, Daniela Kolářová, Bolek Polívka, Michael Kocáb, Hana Zagorová, Josef Kemr či Jiří Suchý.
Hana Zagorová podpis neodvolala
„Nebolo tam nič, čo by slušný človek nepodpísal,“ uviedla speváčka Hana Zagorová, ktorá v tom čase bola najväčšou oficiálnou celebritou medzi signatármi. Pre komunistický režim jej podpis, ktorý „vybavil“ režisér Ondřej Trojan, predstavoval najväčšie nebezpečenstvo, a preto sa jej snažila Štátna bezpečnosť počas 5-hodinového výsluchu donútiť k odvolaniu podpisu. Neodvolala a následky pocítila okamžite - usporiadatelia začali rušiť jej koncerty, ocitla sa v izolácii.
V rámci kampane komunisti zverejňovali príjmy umelcov, aby ich odtrhli od „ľudu“. Známy je prejav komunistického pohlavára Miloša Jakeša, v ktorom uvádza: „Raz ročne dostávam zoznam umelcov, ktorí zarábajú nad 100-tisíc korún ročne. Napríklad pani Zagorová. Je to milé dievča, ale už tretí rok po sebe berie po 600 000 každý rok. A ďalší. Milión, dva milióny – Jandovia a iní. Tí náhodou neprotestovali.“ Speváčka popových piesní svojou tvrdošijnosťou petícii veľmi pomohla a stala sa jedným z kľúčových signatárov, keďže ju poznali všetci.
Čítanie mien – najúspešnejšie relácie Hlasu Ameriky
Slobodná Európa a Hlas Ameriky vysielali text petície pravidelne s menami nových a nových signatárov, čo malo povzbudzujúci účinok pre ďalších. Viedenský spravodajca Hlasu Ameriky Ivan Medek v novembri 2007 upozornil, že predstavitelia Slobodnej Európy a Hlasu Ameriky považovali spočiatku vysielanie všetkých mien za nezmysel. „Predčítanie telefónneho zoznamu signatárov Niekoľkých viet ale nakoniec boli vôbec tie najpočúvanejšie relácie zo všetkých, ktoré som kedy v rádiu odvysielal,“ spomínal.
S Havlom urobili komunisti chybu
Spolu s menami podpísaných vo vysielaní opakovane zneli tiež domové adresy, na ktoré mohli ľudia svoje podpisy vysielať - Václava Havla, Alexandra Vondru, Jiřího Križana a Stanislava Devátého, ktorí petíciu sformovali po prepustení Václava Havla z pankráckej väznice 17. mája 1989. Chceli nadviazať na vlnu solidarity po opätovnom Havlovom väznení, kedy sa pod petíciu za jeho prepustenie podpisovali ľudia, ktorí do tej doby mlčali.
„Premýšľali sme, ako využiť tento nový potenciál, že sú ľudia, ktorí sú ochotní verejne pod svojím menom niečo deklarovať. V tomto ten režim urobil strašnú chybu, že zatkol Havla, keby zavrel nás, tak by toho revu toľko nebolo, ale opätovné zatvorenie toho najznámejšieho vyvolalo rozhorčenie aj medzi ľuďmi, ktorí sa do tej doby neprejavovali,“ opísal vznik petície jeden z jej autorov Alexandr Vondra.
Koniec obdobia strachu
Názov odkazujúci na manifest Dvetisíc slov z roku 1968 vymyslel scenárista Jiří Křižan, k autorom sa pridal zlínsky disident Stanislav Devátý, ktorý petíciu vnímal ako vyvrcholenie snahy o prepojení protirežimovo naladených ľudí po celej republike. „Bolo to neuveriteľné, v priebehu prvého mesiaca pribudli desaťtisíce podpisov, do novembra ich bolo takmer 40 tisíc,“ spomínal pre Pamäť národa. To bola naozaj veľká masa ľudí a, čo je dôležité, išlo o „normálnych, obyčajných“ ľudí, vrátane robotníkov a roľníkov, ktorými sa komunisti tak radi oháňali.
Režim sa bránil osvedčeným spôsobom
Režim sa v lete 1989 nevzdával a proti tým, ktorí petíciu šírili a zbierali podpisy, zasahoval osvedčenou represiou - domovými prehliadkami, zadržaním na štyridsaťosem hodín, opakovanými výsluchmi, začatím trestného stíhania. Alexandra Vondru zatkli v auguste 1989 a pustili ho týždeň pred 17. novembrom. Na 20 mesiacov bol v auguste odsúdený aj Stanislav Devátý, ten však odišiel do vtedy už slobodného Poľska.
Signatárov petície Štátna bezpečnosť zastrašovala výsluchmi a vyhrážaním sa stratou zamestnania či vylúčením zo škôl, niektorí nátlaku podľahli a svoj podpis odvolali.
Hystéria komunistov bola podľa niektorých signatárov úplne prehnaná, pretože v tom čase sa už deklarovala perestrojka a ani jeden bod jej v zásade neodporoval. To bol jasný dôkaz, že perestrojka je u nás iba bezobsažné slovo, ktoré vládna garnitúra papagájovala po Gorbačovovi. Na druhej strane bolo jasné, že ľudia sa prestávajú báť, občianska spoločnosť sa vymaňuje z letargie a prejavuje svoju túžbu po politických zmenách.
Kontext v krajinách východného bloku
Práve na jún pripadá niekoľko udalostí z roku 1989, ktoré sú hodné spomienky. Zaraďme teda náš vývoj do kalendária hnutí v krajinách východného bloku.
- 4. júna 1989 sa konali čiastočne slobodné voľby v Poľsku. Skončili sa drvivým víťazstvom kandidátov hnutia Solidarita a porážkou komunistických kandidátov. Kandidát Solidarity Tadeusz Mazowiecki sa v septembri 1989 stal prvým povojnovým nekomunistickým predsedom vlády vo východnej Európe.
- 10. júna 1989 sa konala legendárna Bratislavská lýra, na ktorej vystúpila americká pesničkárka Joan Baez. Tá venovala skladbu Charte 77, aktivistovi Petrovi Cibulkovi a jeho Nezávislému mierovému združeniu a zároveň privítala v sále účastníkov Charty a menovite Václava Havla. Na pódiu uviedla svojho hosťa, pesničkára Ivana Hoffmana, ktorý začal hrať svoj protestsong Nech mi nehovoria. Bezradní organizátori vypli zvuk a koncert bol predčasne ukončený.
- 16. júna 1989 sa konal pamätný pohreb bývalého maďarského premiéra a lídra povstania z októbra 1956 Imre Nagya, ktorý bol nezákonne popravený. Pamiatku bývalého premiéra si do Budapešti prišlo pripomenúť desiatky tisíc ľudí. Tento dátum niektorí historici považujú za symbolický koniec komunistického režimu v Maďarsku.
- koniec júna 1989 – Maďarsko začalo odstraňovať 240 km dlhý elektrický plot na hraniciach s Rakúskom, ktorý symbolizoval železnú oponu a rozdelenie Európy na východnú a západnú. V auguste 1989 potom stovky východných Nemcov, ktorí trávili dovolenku v Maďarsku mohli vďaka otvoreným hraniciam odísť do Rakúska, odkiaľ smerovali ďalej do západného Nemecka. Do konca septembra 1989 krajinu opustilo 30 000 ľudí.
