Pred 50 rokmi československí hokejisti nepodali sovietom ruky. Hokejová pomsta postavila národ na nohy

BRATISLAVA 21. marca - "Dnes vám nepomôžu ani tanky!" alebo "My sa Rusov nebojíme a august im oplatíme!" Takéto heslá zaznievali na dvoch legendárnych zápasoch československých hokejistov s mužstvom Sovietskeho zväzu na majstrovstvách sveta v ľadovom hokeji v Štokholme v druhej polovici marca 1969. Presne pred 50 rokmi tím Československa porazil svojho úhlavného nepriateľa 2:0.

Všetko sa to dialo v čase, keď Česi a Slováci stále prežívali trpkosť a hnev po tom, čo ich krajinu obsadili vojská krajín Varšavskej zmluvy v auguste 1968 na čele práve so Sovietskym zväzom. Hokej tak prestal byť obyčajným športom a na krátko sa stal výrazom politického odporu, bojom Dávida proti Goliášovi.

Samotné 36 majstrovstvá sveta v ľadovom Hokeji boli naozaj v mnohých smeroch výmimočné. A vlastne celý svet ani tak nezaujímalo, kto sa stane nový majster, ale ako dopadnú zápasy medzi Sovietskym zväzom a Československom. A v rovnakom duchu hrali aj naši hokejisti – teda všetky sily, všetky rezervy, celá koncentrácia a vôľa sa sústreďovala na zápasy so ZSSR. Alebo, ako celkom jasne prevládala verejná mienka – je jedno, na akom mieste sa umiestnime, hlavne aby sme porazíli Rusákov.

Pripomeniem pritom ešte jednu okolnosť. Majstrovstvá sveta sa mali pôvodne konať v Prahe, avšak po okupácii to jednoducho nebolo možné, a preto sa dejisko tejto súťaže prenieslo narýchlo do švédskeho Štokholmu. Napriek tomu tam bolo cítiť československú stopu veľmi výrazne. Či už to boli naši emigranti, alebo aj domáci Švédi či fanúšikovia a podporovatelia z celého sveta, na hokejových zápasoch sa objavovali jasné politické heslá typu: „My sa Rusov nebojíme a agust im oplatíme.”

Československo si domov odnieslo bronz

Náš tím obstál aj nad rámec očakávaní veľmi dobre, získal bronzové medaily, pričom mu len vďaka jednej prehre a jednej remíze (s Kanadou a Švédom) o vlas unikol najcennejších kov. To však nikoho až tak veľmi nezaujímalo. Celá republika s napätím a potláčaným hnevam čakala na hokejové zápasy so ZSSR.

V rodinách i na pracoviskách i v súkromí sa nehovorilo o ničom inom. Veď, keď už sa nedalo bojovať proti zjavnej presile tankov a po zuby ozbrojeným vojakom, nádeje sa upierali aspoň k ľadovej ploche. Občania nášho obsadeného štátu hľadali akúkoľvek morálnu satisfakciu – alebo inými slovami odplatu. A tá skutočne prišla v dvoch zápasoch, pri ktorých by sa dali krájať nervy.

Práve 21. marca sme „Rusákov” porazili prvýkrát a o týždeň neskôr aj druhý raz. Z našich hráčov – spomeniem medzi nimi dvoch Slovákov – sa vyznamenali najmä Jozef Golonka (útočník) a Vladimír Dzurila, fantastický brankár. Okamžite sa z nich stali národní hrdinovia.

Orgány si po geste hokejistov nedovolili zasiahnuť

V Československu však panovali aj Isté obavy tz represií, ktoré by mohli hokejistom po majstrovstvách hroziť. Najmä po tom, čo si naši hráči po víťazných zápasoch odmietli podať so sovietskymi hráčmi ruku. To bolo jasné politické gesto. Avšak eufória po víťazných zápasoch bola v Československu taká obrovská, že si komunistické orgány jednoducho nedovolili otvorene zasiahnuť. Prahu a prakticky každé mesto v ČS zasiahli búrlivé oslavy, pri ktorých padali také heslá, ako sme uviedli na začiatku, napríklad: „Nevadí, že nie je zlato, tie dva piatky stáli za to”, alebo „My sa Rusov nebojíme a august im oplatíme“. Po návrate hokejistov domov ich čakalo veľkolepé masové privítanie, národ stál jednoducho na nohách. Podobná podpora športovcov zo strany verejnosti nemá asi ani v dovtedajšej histórii porovnateľný príklad. Stalo sa totiž niečo mimoriadne, hokej prestal byť totiž iba športom, ale stal sa nelútostným politickým bojom medzi Dávidom a Goliášom.