Doktor Smrť robil kruté pokusy, po ktorých nemala mať deti. Viola z Lučenca porazila Mengeleho dvakrát

„Budem ťa čakať, dievčatko moje. Neboj sa, niekde tam ťa počkám,“ povedala mamička Viole vo chvíli, keď ich na rampe v Auschwitzi rozdelil jediný pohyb ruky doktora Smrti. Mladé dievča ešte netušilo, že je to poslednýkrát, čo ju vidí. O pár sekúnd neskôr jej mamu poslali doľava – na smrť. Violu doprava, do sveta pokusov, bolesti a nepredstaviteľného utrpenia. Mengeleho dievča na ruke nikdy nemala vytetované číslo, ktoré sa stalo symbolom koncentračných táborov. Nie preto, že by ju ušetrili. „Nás, ľudí z posledných transportov, už niekedy ani nezapisovali. Neprišli sme tam prežiť, ale zomrieť,“ spomínala v knihe Viola Fischerová z Lučenca, ktorá napriek všetkému prežila. A jej príbeh je dnes svedectvom o tom, čo dokáže človek vydržať, aj keď sa zdá, že už nie je žiadna nádej.

Slováci klamali

„Čo nezoženiete v Pešti alebo vo Viedni, zoženiete v Lučenci,“ hovorilo sa v meste, kde v roku 1922 prišla Viola Rozália na svet. Po dvoch synoch bola Ibolya Rózsa Stern pre maďarských rodičov darom a doma si žili nádherne, aj keď skromne. „Jediným príjmom našej rodiny bol oteckov plat z liehovaru, pretože mamička bola veľmi chorá a nemohla pracovať,“ spomínala pre občianske združenie Edah. „Takmer nikam som nechodievala. Starala som sa o mamičku. Boli sme ako kamarátky. Veľmi som ju ľúbila a aj ona mňa,“ spomínala pani Viola. Príchod vojny a Slovenského štátu všetko zmenil.

Prečítajte si tiež: Pôrodná asistentka odmietala topiť bábätká. V koncentračnom tábore sa jej bál aj anjel smrti Mengele

„Doma sme sa rozprávali výlučne po maďarsky, lebo rodičia boli Maďari, so slovenčinou som preto mala ťažkosti. Na Slovákov nemám veľmi dobré spomienky. Väčšina z nich mi strpčovala život a mnohí z nich ma oklamali. Stále ma prenasledovali za to, že som sa narodila ako Židovka. Nedali mi dýchať,“ vravela otvorene.

Dobitá duša

Najskôr otca, jediného živiteľa rodiny, zbavili práce. Deti nemohli chodiť do školy, všetci Židia museli nosiť žltú hviezdu, skrývali sa a žili v strachu. Jedného dňa roku 1944 Sternovcov spolu s ostatnými presťahovali do geta, kde dievčatá znásilňovali a bili. „V noci prišli po mňa, zaniesli ma do židovskej školy, kde ma s pelendrekom tak zbili, že to bolo hrozné. Bola som dobitá ako hruška. O duši ani nehovorím,“ vravela pre Post Bellum pani Viola, ktorá si nevedela predstaviť, že by mohlo existovať ešte niečo horšie. Potom však pristavili dobytčie vagóny a hoci nevedeli, kam idú, vedeli, čo sa s nimi stane.

Prečítajte si tiež: Moja malá tanečnica, vravel o nej Mengele. Editu z Košíc v koncentráku zachránila rada od jej mamy

„V jednom vagóne bolo takmer sto ľudí, dali nám dve vedrá, jedno vedro sme mali s vodou a druhé na fekálie. Ako najmladšiu v tej skupine ma určili, že ja budem fekálie vylievať cez oblok. Tak som to aj robila, ale ten vietor mi všetko fúkal nazad do tváre. A tak som aj vyzerala. Na nepoznanie,“ spomínala na cestu do Auschwitzu, kde na rampe čakal doktor Smrť – Josef Mengele.