Chce zvládnuť skok, aký Slovenky ešte neskočili. Olívia Lengyelová mala byť lyžiarkou, no nebol sneh
Kým jej spolužiaci sedia v škole, ona trávi čas na ľade. Sedemnásťročná reprezentantka však nemá pocit, že by pre šport prichádzala o dospievanie.
Rodičia z nej pôvodne chceli mať lyžiarku. Keď však v Košiciach nebol sneh, štvorročnú Olíviu Lengyelovú priviedli na verejné korčuľovanie. Na rozdiel od lyžiarskeho svahu bola ľadová plocha k dispozícii celoročne – a z riešenia, ako malé dievča priviesť k pohybu, sa postupne stala vášeň, ktorá ju dostala až do slovenskej reprezentácie.
Dnes má 17 rokov a je členkou bratislavského krasokorčuliarskeho klubu Jumping Joe Slovakia. S rodinou však žije v Taliansku a trénuje pod vedením Sergeja Rozanova a Poliny Šuboderovej. Olívia popri každodenných tréningoch študuje podľa individuálneho plánu a v novej sezóne vstupuje do seniorskej kategórie. Na 34. ročníku Memoriálu Ondreja Nepelu obsadila so ziskom 182,99 bodu tretie miesto a vybojovala tak prvú slovenskú medailu v ženskej kategórii na tomto podujatí po 14 rokoch.
V rozhovore pre DOBRÉ NOVINY prezradila, prečo nemá pocit, že pre šport prichádza o bežné dospievanie, ako sa so sestrou navzájom ťahajú vpred a čo sa jej odohráva v hlave pred súťažnou jazdou. Porozprávala aj o trojitom axeli, ktorý by chcela zvládnuť, a veľkom olympijskom sne. Rozprávala sa s ňou Romana Gans Mináriková.
Predstav si štvorročnú Olíviu, ktorá sa prvýkrát postavila na ľad. Keby dnes videla, čo všetko už dokážeš, z čoho by bola najviac očarená?
Asi z toho, že som vydržala. Vtedy to bola pre mojich rodičov iba zámienka, ako ma prinútiť niečo robiť. V Košiciach nebolo veľa možností, kam dať dieťa na nejakú aktivitu, a tak sme aspoň chodili na verejné korčuľovanie.
Keďže rodičia majú vzťah k lyžovaniu, pôvodne chceli, aby som lyžovala. Nebol však sneh, a tak som zostala na štadióne, kde je ľadová plocha po celý rok. Takže nakoniec som sa nejako zamilovala a ostala som pritom.
Kedy si si uvedomila, že už to pre teba nie je iba voľnočasový krúžok, ale môže sa stať tvojou životnou cestou?
Myslím si, že ten moment bol až pred troma rokmi, keď sme sa presťahovali. Dovtedy som chodila normálne do školy a tréningy som mala iba popoludní ako koníček či krúžok. Uvedomila som si to teda až teraz.
Ako si už načrtla, v roku 2024 sa celá vaša rodina presťahovala do Talianska, aby si mala lepšie podmienky na trénovanie. Spolu s tebou sa krasokorčuľovaniu venuje aj tvoja mladšia sestra. Ako si prežívala chvíľu, keď ti rodičia povedali, že sú pre vaše športové sny ochotní takto zmeniť život?
Myslím, že to ani nebolo tak, že by nám to povedali. Bola to taká rodinná dohoda. Do zahraničia sme sa plánovali presťahovať už z viacerých dôvodov, nielen pre šport. Myslím si, že aj keby sme nešportovali, už dávno by sme tam žili. Možno by sme sa presťahovali dokonca skôr, pretože šport nás vždy držal na Slovensku. (smiech)
Bolo to teda spoločné rozhodnutie, keďže na Slovensku neboli ani podmienky a náš tréner odchádzal. Vedeli sme, že chceme ešte trochu korčuľovať, tak sme sa dohodli, že toto bude najlepšie.
Ako vašu cestu ovplyvňuje to, že sa krasokorčuľovaniu venuje aj tvoja sestra? Ste si najväčšou oporou, motivujete sa alebo medzi vami občas vznikne aj zdravá súťaživosť?
Je to vlastne aj v iných športoch vidieť, že to je niekedy dokonca aj lepšie. Sestra je o dva roky mladšia a má jednoduchšiu cestu, pretože sa môže doťahovať na mňa. Ja sa nemám už na koho sa doťahovať, ale myslím si, že sa strašne ťaháme a hlavne si pomáhame na tých tréningoch tým, že sme dve.
