Myslel som si, že si zoberiem život. Ján Ďurica plakal pod paplónom, aj keď mal všetko
Partnerka Diana ho robí lepším človekom.
Ukončenie futbalovej kariéry malo byť začiatkom novej etapy, namiesto toho prišiel pád, ktorý nečakal. Ján Ďurica v podcaste DNA Úspechu priznal, že po rokoch na ihrisku stratil svoju identitu a ocitol sa na psychickom dne. Mal rodinu, peniaze, strechu nad hlavou aj zdravie, no napriek tomu plakal pod paplónom a hlavou mu prechádzali najčernejšie myšlienky. „Mal som myšlienky, že si zoberiem život,“ priznal futbalista, ktorý si siahol na svoje dno.
Iba navonok mal všetko
Ján Ďurica ukončil profesionálnu futbalovú kariéru v roku 2019. Za sebou mal roky vrcholového športu, pôsobenie v zahraničí aj slovenskú reprezentáciu. Keď však definitívne zavesil kopačky na klinec, prišla otázka, ktorú si dovtedy nemusel klásť: Kto vlastne som, keď už nie som futbalista? Po období pandémie sa jeho psychický stav výrazne zhoršil. „Ležal som v detskej izbe pod paplónom a plakal som, a to som mal vtedy skoro 40 rokov,“ priznal. O to ťažšie pre neho bolo pochopiť, prečo sa cíti tak zle, keď si uvedomoval, že navonok mu nič nechýba. „Mal som naozaj všetko. Rodinu, zarobené, strechu nad hlavou, bol som zdravý, ale nemal som seba,“ vysvetlil.
Futbalista, ktorý si celé desaťročia budoval svoju identitu na ihrisku, zrazu nevedel, kam ďalej. „Možno môjmu egu chýbala pozornosť, ale mne chýbal smer. Ja som proste absolútne nevedel, akým smerom teraz pôjde môj život, čím bude naplnený, čím ešte môžem byť,“ spomínal Ďurica, ktorý sa dostal do stavu, keď už nevedel, ako ďalej.
Úplne od nuly
„Mal som myšlienky, že si zoberiem život. Chcel som ukončiť moje trápenie. Nevedel som, ako ďalej. Bol som troska,“ povedal s vážnosťou. „Mal som naozaj čierne myšlienky. Hovoril som si: ‚Ja už neviem, ako ďalej.‘ Vybudoval som si nejaké meno, niečo som dokázal, ale čo teraz? Začínam od nuly. Úplne od nuly,“ opísal obdobie, keď sa po skončení kariéry cítil úplne stratený. „Niekto si môže povedať, že to mám ľahšie, pretože som bývalý vrcholový športovec. To je však veľmi klamlivé. Ľudia si myslia, že keď vrcholový športovec skončí, všetky dvere sa mu automaticky otvoria. Že príde niekto a povie: ‚Poď, vítam ťa.‘ Vôbec to tak nie je,“ povedal.
Z dna sa však rozhodol dostať vlastnými silami. Pomáhali mu aj ľudia a neskôr mentor či mentorka, no pochopil jednu zásadnú vec – prvý krok musí urobiť sám. „Nesiahol som ani po antidepresívach, ani po alkohole. Nechcel som piť každý deň ani brať drogy. Hovoril som si, že by mi to iba oslabilo mozog a stiahlo ma ešte viac na dno. Postupne sa teda život začal skladať, ale musel som urobiť prvé kroky k niečomu,“ vysvetlil. Podobný pocit bezmocnosti pritom Ďurica poznal už dávno pred koncom futbalovej kariéry. Prvýkrát sa s ním stretol ešte ako tínedžer.
Skončil na ulici
Mal približne 16 či 17 rokov, keď sa jedného dňa vrátil domov z futbalu a uvidel rodičov plakať.
