Keď im Londýn dal zelenú, neverili. Trakovickí ochotníci chystajú veľkú vec, na kulisy zarábali na jarmoku
Nie každý má to šťastie objaviť, kde je jeho miesto, ale keď ho raz nájde, už sa veľmi nedá tváriť, že o ňom nevie, vraví Katarína o divadle.
Neviem hovoriť za ostatných, myslím, že každý z nás musí mať veľmi dobrý dôvod, prečo to robí. Inak by to asi dlho nevydržal. Divadlo je totiž veľmi náročná záľuba. Často sa pýtam, prečo ma nebaví napríklad pingpong? Človek príde, zahrá si a ide domov. V divadle je dvadsať ľudí, každý má svoju prácu, rodinu a povinnosti, treba zladiť termíny, prenášať kulisy, zháňať rekvizity, riešiť kostýmy, techniku a tisíc ďalších vecí. Je to časovo aj fyzicky náročné a vyžaduje to obrovskú disciplínu.
A keď sa ma niekto opýta, prečo to teda robím, vlastne neviem dať jednu rozumnú odpoveď. Viem len, že si neviem predstaviť, že by som to nerobila. Myslím si, že každý z nás je na tomto svete pre niečo. Nie každý má to šťastie objaviť, kde je jeho miesto, ale keď ho raz nájde, už sa veľmi nedá tváriť, že o ňom nevie.
Máte v súbore nejaké špecifické rituály pred tým, než zhasnú svetlá a vytiahne sa opona? Zvyknete si dať kopanec pre šťastie, spoločný prípitok alebo máte inú tradíciu, bez ktorej sa predstavenie nemôže začať?
V prvom rade treba povedať, že oponu nemáme. A vlastne sme ju nikdy ani nemali, lebo však aj tá opona niečo stojí. Ani nejaké veľké divadelné rituály asi nemáme. Skôr mám pocit, že každá inscenácia si časom vytvorí svoje vlastné. Napríklad pred jednou musela tesne pred začiatkom predstavenia vždy zaznieť v zákulisí veta - Práve sa dopieklo chrumkavé pečivo! Už vôbec netuším, ako to vzniklo ani čo to znamenalo, ale bez toho sme jednoducho nezačali hrať.
Máme tiež jednu herečku, ktorá pred vstupom do súboru vyhlásila, že chce mať v zmluve napísané, že pred každým predstavením dostane borovičku na odvahu. Problém je, že my nemáme ani tie zmluvy. Ešte tá borovička by sa možno našla...
Špičkové technické vybavenie asi nie je pri ochotníckom divadle samozrejmosťou. Akú najvtipnejšiu alebo najabsurdnejšiu improvizáciu ste zažili, keď technika zlyhala a veci sa museli riešiť za pochodu?
Najstresujúcejší moment som asi zažila pred jedným z predstavení muzikálu Jesus Christ Superstar, keď nám tesne pred začiatkom prestal fungovať počítač a nechcela sa spustiť projekcia, ktorou sa celé predstavenie otváralo. V takej chvíli človek dokáže za päť minút zostarnúť o desať rokov. Našťastie sa to podarilo vyriešiť asi 30 sekúnd pred začiatkom predstavenia. Ale takéto situácie k divadlu jednoducho patria. Môžete mať všetko dokonale naplánované, stokrát nacvičené a potom sa stane niečo, s čím nikto nepočítal. Niekto zabudne text, niečo spadne, technika sa rozhodne, že dnes spolupracovať nebude. A vtedy sa jednoducho musí pokračovať. Niekto pohotovo zareaguje, niekto zaimprovizuje, niekto zachráni situáciu úplne neviditeľne zo zákulisia. A najlepšie je, keď divák vôbec netuší, že sa niečo stalo.
