Keď im Londýn dal zelenú, neverili. Trakovickí ochotníci chystajú veľkú vec, na kulisy zarábali na jarmoku
Nie každý má to šťastie objaviť, kde je jeho miesto, ale keď ho raz nájde, už sa veľmi nedá tváriť, že o ňom nevie, vraví Katarína o divadle.
Napriek tomu sme sa pýtali, zisťovali možnosti a nevzdávali sa. Keď napokon MTI (Music Theatre International, jedna z najväčších svetových divadelných agentúr, pozn. red.) otvorilo možnosť o licenciu požiadať, boli sme prvým slovenským divadlom, ktoré tak urobilo. A keď prišla odpoveď, že práva sme naozaj získali, bol to jeden z tých momentov, ktorým človek najprv ani nechce veriť. V zahraničí pritom vôbec nie je nezvyčajné, že veľké muzikálové tituly uvádzajú aj amatérske alebo komunitné divadlá. U nás je to stále skôr výnimočné. A možno práve preto máme občas pocit, že veľa vecí robíme úplne od nuly.
Museli ste niekde robiť aj kompromisy a napríklad vlastnoručne vyrábať kulisy alebo zháňať kostýmy? Veď broadwayské produkcie stoja milióny a vy taký rozpočet asi nemáte.
Celý život v ochotníckom divadle je postavený na kompromisoch a improvizácii. A paradoxne, je to asi naša najväčšia výhoda. Nikdy sme nemali veľké rozpočty, takže sme boli od začiatku nútení hľadať kreatívne riešenia. Keď si niečo nemôžeme dovoliť kúpiť, snažíme sa to vymyslieť, vyrobiť alebo nájsť inú cestu. Vždy sa nájde niekto, kto vie niečo vyrobiť či opraviť alebo príde s dobrým nápadom.
A mám pocit, že keď človek robí veci s úprimným nadšením, do cesty mu tak nejako vždy prídu tí správni ľudia v správny čas. Aj pri Hansenovi to tak bolo. Našli sme skvelú osemčlennú kapelu Cinemagic Band, ktorá, verím, dodá muzikálu ten správny „vibe“. Podarilo sa nám osloviť študentky VŠMU, ktoré nám pomáhajú s kostýmami, scénografiou aj svetelným dizajnom. Pre nás je to obrovská pomoc a zároveň krásna spolupráca, ktorá projektu priniesla nový pohľad, množstvo skvelých nápadov a kus profesionality.
Premiéru máte 29. augusta, čo znamená, že ste celé leto strávili na skúškach. Kým iní ležali pri vode, vy ste v najväčších horúčavách nacvičovali. Ako ste si ten čas v skúšobni spríjemňovali a ako ste sa ochladzovali?
Našťastie sme na to trochu mysleli dopredu. Skúšať sme začali už v januári, takže sme si mohli dovoliť dať si počas júla krátku prestávku. Od augusta však ideme naplno a väčšinu času už trávime priamo na Kopánke (miestna časť Trnavy, pozn. red.). Spoľahlivý spôsob, ako sa tam ochladiť, sme zatiaľ nenašli. Skúšať v takýchto horúčavách je naozaj náročné. Človek má pocit, že mozog funguje o polovicu pomalšie - zrazu zabudne text, ktorý vedel mesiace, alebo nevie nájsť správne miesto na javisku. Neviem, či je to júlovou prestávkou alebo tridsiatkami vonku, ale radšej to pripisujem tým tridsiatkam.
Priznám sa, že keď teraz vidím fotografie kamarátov pri mori, trochu im závidím. Ja zatiaľ lietam medzi prácou a divadlom - skúšame a popritom riešim propagáciu, rozhovory, telefonáty, maily, zháňam rekvizity a množstvo ďalších vecí, o ktorých človek na začiatku ani netušil, že ich raz bude musieť riešiť. Ale na druhej strane, slovenskú premiéru broadwayského muzikálu človek nepripravuje každý rok. A keď sa večer podarí nejaká scéna alebo pieseň a na chvíľu vidíte pred sebou predstavenie, ktoré ste si dovtedy iba predstavovali, zrazu vám to more až tak veľmi nechýba.
