Cez najväčšie horúčavy drkotal zubami. Jozef Kroner prežil biedu, ktorá dnes láme ľuďom srdce
Nikdy nezabudol na mamičku, ktorá iba tíško plakala.
Keď dnes Slovensko sužujú tropické horúčavy a mnohí hľadajú úľavu pri vode, legendárny Jozef Kroner si pri pohľade na rieku spomínal na úplne iné leto. Kým dnešné kúpanie znamená oddych, pre chlapca z chudobných Kysúc bola studená Kysuca živiteľkou aj miestom, kde sa učil prežiť. Aj počas najväčších horúčav v nej s kamarátmi drkotal zubami, hlad zaháňal ľadovou vodou a domov si z nej nosil ryby, ktoré často zachránili rodinu pred prázdnym hrncom. Napriek detstvu poznačenému biedou, hladom a bolesťou si však Jožko Kroner uchoval niečo, čo mu nezobrala ani najväčšia životná skúška – čistú detskú dušu.
Mama tíško plakala
Kým mnohí poznali Jozefa Kronera ako usmievavého Kuba či nezabudnuteľného Pacha, v jeho spomienkach z detstva sa najčastejšie objavovali obrazy, ktoré by si žiadne dieťa nemalo pamätať. Pred očami mal detské truhličky, ktoré vynášali z biednych kysuckých domčekov, ženy plačúce za mužmi odchádzajúcimi za prácou do Ameriky či drotármi putujúcimi do sveta, a nekonečný zápas obyčajných rodín o prežitie. Napriek chudobe podľa jeho spomienok držali všetci spolu a súrodenci si navzájom pomáhali. Najsilnejšie sa mu však do srdca vpísala mama.
„Pri spomienke na svoje detstvo si často spomenul na svoju mamu, ako zvolávala deti k stolu. Videl ju tíško plakať sklonenú nad misou horúcich zemiakov, keď deti neustále pýtali jesť,“ spomínal pre Pravdu spisovateľ Jozef Leikert, spoluautor knihy s názvom Osud tak chcel - rozhovor s Jozefom Kronerom. Ako malé deti vraj nechápali, prečo mama plače. Až neskôr si herec uvedomil, aká veľká musela byť jej bezmocnosť, keď svojim deťom nedokázala dať viac než zopár zemiakov. Práve hlad vyhnal Jožka Kronera a jeho súrodencov do studenej rieky, ktorú pili od hladu.
Drkotal zubami
„Aj cez najhorúcejšie leto sme v nej s kamarátmi drkotali zubami, taká bola studená,“ spomínal v knihe herec a dodal, že ľudová pieseň Kysuca, Kysuca, studená vodička preňho nebola len peknou melódiou. Bola to spomienka na skutočný život. „Hlavička z nej bolela, keď sa z nej človek napil na prázdny žalúdok, aby zahnal hlad,“ hovoril o časoch, keď sa ľadová voda pre mnohé rodiny stala spôsobom, ako aspoň na chvíľu utíšiť prázdny žalúdok. Kysuca však pre Kronerovcov nebola len ľadovou riekou, z ktorej zaháňali hlad. Bola ich živiteľkou.
