Keď bola v kóme, Afričania volali mame, čo majú robiť s telom. Petra prešla svet, no lásku našla až doma
Od chovania kôz sa dostala až k práci na ministerstve školstva.
Pásla kozy na Golanských výšinách, v Afrike párkrát skoro prišla o život a na indickej univerzite študovala jogové terapie s 900 Indami. Osudovú lásku však stretla v kysuckých horách. S bylinkárkou, cestovateľkou, matkou, ale aj zakladateľkou občianskeho združenia Čarozem, Petrou Pavlacovou sa pre DOBRÉ NOVINY zhovárala Lucia Fričová.
Navštívili a žili ste vo viacerých krajinách sveta, kedy začala vaša láska k cestovaniu?
Vášeň k cestovaniu som objavila na gymnáziu. Vtedy som ako 16-ročná utiekla stopom do Grécka na stretnutie Rainbow gathering, čo je festival komunity novodobých hippies. Rodičom som povedala, že idem na chatu do Ružomberka a potom som im volala, že sa ešte zdržím. To bola moja prvá veľká cesta.
Pokračovalo to na vysokej škole popri štúdiu estetiky na Univerzite Komenského. Našla som si vtedy frajera židovského pôvodu a začala som študovať ivrit - novodobú hebrejčinu. Po roku som prerušila štúdium a odišla som na pol roka do Izraela. Tam som na samote v Golanských výšinách pásla kozy a maľovala. Zamilovala som sa do krajiny. Potom som sa vrátila na jeden semester do školy a na trištvrte roka som išla znova do Izraela. Vtedy som sa rozhodla spoznávať krajiny na vlastnej koži.
Na vysokej škole vám to tolerovali?
Áno, mala som šťastie a hlavne som vždy urobila skúšky. Počas vysokej školy som ešte na päť mesiacov navštívila USA. Keď som sa rozhodla odísť na dlhšie obdobie znova preč, išla som za šéfom katedry a chcela som individuálny študijný plán. Pozrel sa na mňa a opýtal sa: Kolegyňa a kam zasa idete? Odpovedala som, že do Guatemaly. Udivene na mňa pozrel a podpísal to.
Odišla som na pol roka a vrátila som sa na skúšky. Po promócii som svojmu cestovaniu chcela dať hlbší zmysel, tak som sa prihlásila do neziskovej organizácie Humana People to People. V Anglicku som prešla rok a pol trvajúcim tréningom rozvojových inštruktorov. Po jeho ukončení som odišla do Afriky.
Žili ste rok v Afrike, aké to bola skúsenosť pre Európanku?
Veľmi náročná. Doteraz to považujem na najdivokejšiu jazdu. Žila som v Malawi, dve hodiny po prašnej ceste od najbližšieho mestečka. Raz sme dostali defekt. Kolega išiel po pomoc a mňa zamkol v aute. Chlapík roxorovou tyčou rozbil okno, vopchal sa dnu, triasol so mnou. Kričal, že ma zabije, ak mu nedám môj mobilný telefón. Od strachu mi vypadol z ruky a nevedela som ho nájsť. Skoro som kvôli tomu prišla o život. Potom ma pohrýzol túlavý pes.
Choroby sa mi tiež nevyhýbali. Zažila som opuch nohy, takzvanú Elefantiázu, lebo ma uštipol komár a do škrabanca sa mi dostala baktéria. Noha sa mi zväčšila do desaťnásobných rozmerov. Mala som tú česť mať tiež trikrát maláriu. Dvakrát bola slabá. Tretí raz som upadla do kómy a volali mojej mame, či budú môcť použiť poistenie na prevoz tela.
Dopadlo to nakoniec dobre, keď ste tu. Čo ste tam vlastne robili?
Rozhovor pokračuje na ďalšej strane:
