Cez deň pochodoval v nacistickej uniforme, v noci plakal do vankúša. Musíš prežiť, povedala mu mama
Na svoj pôvod ale nikdy nezabudol.
Za celé štyri roky medzi nacistami pritom na svoj pôvod ani na svoju rodinu nezabudol. Ešte aj v čase vianočnej prestávky vyrazil do Lodže, aby našiel ostatných z rodiny. Nebolo po nich ani stopy a nenašiel ich ani medzi mŕtvymi. Rodičia aj sestra napokon počas holokaustu zomreli.
Keď sa vojna začala chýliť ku koncu, pristihol sa pri myšlienke, že dúfa v nemecké víťazstvo. „Sám som bol prekvapený z toho, ako hlboko som sa ako obeť dokázal stotožniť s prenasledovateľom,“ hovoril. Hneď po vojne sa však rýchlo vrátil k svojej ozajstnej identite. Počas bojov stratil väčšinu svojej rodiny. Rozhodol sa emigrovať do Izraela a začať nový život.
Necítil sa ako hrdina
Oženil sa a dohliadal v továrni na zipsy. V osemdesiatych rokoch prekonal infarkt a zamýšľal sa nad tým, či by nemal spomienky na vojnu, aj svoj život uchovať pre ďalšie generácie a prerozprávať svoj príbeh. Roky si ale myslel, že ten jeho je v porovnaní s inými menejcenný.
„Nevedel som, či mám právo sa porovnávať s ľuďmi, ktorí prežili holokaust a umiestniť svoje spomienky na rovnakú úroveň ako tie ich,“ hovoril v čase, keď vyšli jeho memoáre.
Stihol vyrozprávať svoj príbeh
Článok pokračuje na ďalšej strane:
