Z Československa utiekol na podomácky vyrobenom rogale. Na chrbte mal pripútaného trojročného syna
Že nedoletíme? To som si predstaviť nevedel. S tým som nebol zmierený: buď život alebo smrť, priznal Josef Hlavatý.
„Všetci chceli byť kandidátmi preto, aby sa ich deti dostali na školy alebo aby mali lepšie pracovné miesta, a ja som si dovolil vystúpiť…“ spomínal na začiatok náročných chvíľ. Začal sa obzerať po novej práci, ktorú našiel na družstve, kde potrebovali pilota, ktorý by v budúcnosti na rogale postrekoval pôdu. Vtedy ani len netušil, ako táto pracovná ponuka zmení osud celej jeho rodiny.
„Keď sa dozvedeli, že by som mal pilotovať rogalo, došli do vedenia JRD a ja som mal vypadnúť. Každý pilot vraj mal byť v strane, ale ja som bol politicky nevyhovujúci, takže o miesto pilota som prišiel, ešte než som doňho nastúpil,“ spomínal Josef, ktorý si však medzičasom sám doma nelegálne staval vlastné rogalo, ktoré chcel používať v novej práci.
Povolenie na cestu? Iba pre dvoch
Vyhodenie z družstva bolo preňho poslednou kvapkou a na jar v roku 1988 začal uvažovať nad emigráciou. S manželkou mali kamaráta v Spojených štátoch, ktorý by im pomohol začať odznova, a tak sa rozhodli, že sa na Západ dostanú cez Juhosláviu. Povolenie na cestu ale dostala len jeho manželka a mladší syn, ktorý mal zdravotné problémy. Josef s trojročným Dávidkom museli ostať v Československu ako poistka, aby žene ani len nenapadlo emigrovať. „Ja som mal takú zlosť, že som im tam rozbil dvere. Potom si ma pozvali a pýtali sa: prečo chceme ujsť? Kto na nás kde čaká? A ja som robil hlúpeho, takže ma pustili domov,“ spomínal. V Josefovej hlave sa však už rodili nápady, ako sa so synom dostane cez železnú oponu.
„Zvažoval som niekoľko možností. Napríklad dostať sa cez Dunaj alebo prejsť hranicu na špeciálne skonštruovanom vozíku pod podvozkom nákladného auta. Ale kvôli trojročnému synovi som kvôli minimalizácii bezpečnostných rizík nakoniec zvolil prelet rogalom,“ vymenoval svoje možnosti Josef. Jeho manželka s ročným synom utiekla v Belehrade požiadala o azyl. Josef jej mal poslať telegram, akonáhle sa s Dávidkom dostane za hranice. Stretnúť sa mali niekde v Rakúsko.
Zatiaľ čo teda 4. júla 1988 žena so synom odišla na zájazd do Juhoslávie, Josef Hlavatý s Dávidkom a starými rodičmi predstierali, že idú na dovolenku na južné Slovensko. S rúrkami z rozloženého rogala, ktoré viezli na streche auta, pôsobili cestou na Slovensko menej nápadne, ako keby sa vydali rovno k západným hraniciam. „Neviete si predstaviť ten strach. Domov zrušený, v práci výpoveď, žena odišla... A ja mám len pár dní, aby som sa dostal za ňou,“ spomínal Josef.
Letíme za mamičkou
Rúrky rogala Jozef s rodičmi schovali v lese a predstierali, že sú na dovolenke pod stanom, kde kempovali pri neďalekom ľudoprázdnom jazere. Stúpala nervozita aj silný vietor, ktorý sa utíšil až o tri dni, kedy sa Josef odvážil preletieť hranice. „Nikdy ma nenapadlo, že ma niečo také v živote stretne, že už nikdy svojho syna neuvidím,“ spomínala Josefova mama.
Josef s rodičmi postavili pod rúškom noci rogalo, pripol si na chrbát malého Dávidka, ktorého povzbudil: „Letíme za mamičkou.“ Dávidko sa upokojil, veď mamičku už niekoľko dní nevidel a tešil sa na ňu. Ak to vyjde, čoskoro sa všetci stretnú.
Článok pokračuje na ďalšej strane:
