Odišiel zo Slovenska, aby učil ľudí zadržiavať dych: Chodím do hĺbky 30 metrov ako do večierky na rožky

Guinnessov svetový rekord v najdlhšie dobrovoľne zadržanom dychu je 24 minút a 37,36 sekundy. Drží ho 56-ročný chorvátsky freediver Budimir Šobat, ktorý svojím výkonom v marci ukázal, že nemá konkurenciu. Tá mu však možno rastie v projekte, do ktorého sa pustil ambiciózny Slovák Pavol Ivanov.

Dobrodruh z Michaloviec ukončil hotelovú školu, no rozhodol sa spoznávať svet. Keď navštívil Kanárske ostrovy, usadil sa a založil si na Tenerife netradičnú školu - vlastní jedno z najlepších centier freedivingu v Európe a učí ľudí z celého sveta, ako zadržať dych na niekoľko minút. Pre Dobré noviny porozprával o začiatkoch pod hladinou, o svojom podnikaní, ale aj tom, ako je možné, že niekto zadrží dych na viac ako 24 minút.

Freediving je vodný šport, v ktorom sa človek potápa na jeden jediný nádych. Nepoužívajú sa pri tom žiadne prístroje, regulátory či iná potápačská výstroj. „Freediving môže byť športom, môže byť takisto hobby a spôsobom oddychu alebo spôsobom obživy a práce, ale vo všetkých prípadoch je freediving životným štýlom," opisuje Pavol Ivanov svoju vášeň a dodáva: „Freediving je o rešpekte k moru, vodnému elementu, prírode či k sebe samému. Od začiatku je to veľký učiteľ, ktorý nás učí zahodiť naše ego a naučiť sa veriť nášmu vlastnému telu a načúvať, čo sa nám snaží povedať."

Nastavenie mysle

Všetko to začína už na hladine. „Snažíme sa upokojiť a uvoľniť, potrebujeme zmierniť dýchanie a spomaliť metabolizmus na minimum. Prirovnal by som to k meditácii alebo k poslednému momentu pred spánkom. Náš dych je prirodzený, ľahký, až sa nám zdá, že vôbec nepotrebujeme dýchať. Zároveň, naša myseľ je plne sústredená na ponor a vnímame každý detail, pohyb vody, zvuky okolo a pocity nášho tela," vysvetľuje Pavol Ivanov.

Následne, pri samotnom ponore, začínajú prebiehať omnoho zložitejšie procesy. Naše telo reaguje už aj na prvý dotyk tváre so studenou vodou, kedy sa aktivuje reflex, ktorý nám spomalí srdečný tep. Po chvíľke pod vodou nám naše telo začne signalizovať, že sa nám zvýšila hladina oxidu uhličitého, ktorý chceme vydýchnuť - máme potrebu sa vynoriť. Pavol hovorí, že práve tu nám pomáha predchádzajúca príprava: „Čím viac sme uvoľnení a zrelaxovaní, tým je tento pocit jemnejší, ale čím dlhšie ostaneme pod vodou, pocit zosilnie, až nakoniec musíme ísť naspäť na hladinu. Správnym prístupom a tréningom s kvalifikovaným inštruktorom, väčšina začiatočníkov v prvý deň dosahuje 2-3 minúty pod vodou, s úsmevom na tvári." Dodáva, že príprava a odborný výklad je nielen zárukou úspechu, ale aj bezpečnosti. Aktuálne svetové rekordy sú podľa Pavla naozaj extrémne a príprava na ne netrvá pár dní, ale roky, ako v každom športe.

Zo záľuby zamestnanie

K potápaniu sa Pavol dostal náhodou, v Írsku na Coral Strand. Začalo to len nesmelým objavovaním podmorského sveta. „Zápasil som s neoprénom, zatekajúcou maskou, s ušami, nevedel som ako vyrovnať tlak. Bola to úplná katastrofa, ale veľmi som si to užíval," opisuje s úsmevom Pavol Ivanov svoje spomienky na úplne prvý ponor. 

Článok pokračuje na druhej strane: