V liptovskom kroji a deravých teniskách obehla celý svet. Pani Ľudka pretekala aj medzi tučniakmi
Posledný maratón zabehla na Antarktíde v deravých topánkach.
LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ 15. júla – Ľudmila Šunová sa narodila v roku 1932 v malej dedinke Lazisko blízko Liptovského Mikuláša. Medzi štrnástimi súrodencami vynikala ohromným bežeckým talentom. Behať začala len tak pre radosť po lesných cestičkách.
V roku 1953 sa stala majsterkou Slovenska v behu na 800 metrov a dokonca bola nominovaná na Olympijské hry v Melbourne v roku 1956. Podľa informácií Slovenského veľvyslanectva v Austrálii však bola jej športová kariéra pre rodinu na dlhý čas prerušená.
Štvrtá na supermaratóne
K behu sa vrátila ako štyridsaťročná. Svoj prvý maratón zabehla v Liptovskom Mikuláši, keď mala 47 rokov. Na trati bola jediná žena. Dovtedy ženy nemali povolené behať maratóny. „Asi si mysleli, že to nevydržím a odpadnem niekde v polovici, tak ma nechali bežať. Ale dobehla som až do cieľa. Na druhý deň som sa síce nemohla postaviť na nohy, ale potom som sa rozchodila,“ povedala pre Sme.
V Berlíne zabehla sto kilometrov a v roku 1985 absolvovala v Maďarsku supermaratón. Bežalo sa tri dni, tri etapy. Výsledný čas mala 19 hodín a 35 minút a obsadila štvrté miesto.
Beh medzi tučniakmi
Bola dôkazom toho, že nikdy nie je neskoro začať. Vo svojich deravých teniskách a v slovenskom kroji obehla celý svet. Ani raz sa nestalo, že by neprešla cieľom. Zúčastnila sa 115 maratónov na všetkých kontinentoch sveta. Ten posledný zabehla na Antarktíde.
„Syn mi povedal, že som sa zbláznila. No tak som blázon a čo? Vrátim sa z Antarktídy a pôjdem do blázinca,“ povedala v roku 2006 pre Lesk vtedy 75-ročná Ľudmila. Počas maratónu malo byť mínus sedemnásť stupňov. „To je pre mňa nič, ja som tu u nás behala, aj keď bolo mínus tridsať,“ dodal s úsmevom.
Na posledný maratón nemala výbavu ani správnu obuv. Tenisky dostala na maratóne v Buenos Aires od nášho veľvyslanca. Na oboch topánkach mala diery. „To nie sú diery. Hneď, ako si kúpim topánky, musím ich rozrezať, inak by ma tlačili na kosti na palcoch. A aby mi nepremokli, dám si také vyššie igelity,“ prezradila vtedy bežkyňa, ktorá v roku 2008 zomrela. Ľudmila bola na Antarktíde najstaršou účastníčkou.
Úcta na každom kroku
Každý sa s ňou chcel fotografovať, úctu jej prejavovali na každom kroku. A najmä potom, keď videli, že si na otepľovačky navlieka svoj slovenský kroj, ostali v úžase. „Niektorí ma už poznali z maratónu v Buenos Aires pred piatimi rokmi, ale nemysleli si, že kroj dovlečiem aj do Antarktídy. Dala som si termobielizeň, ktorú som dostala v Bratislave od pani Milky Kozmanovej, na to letné a aj zimné otepľovačky. A na to kroj. Na hlave som mala čelenku a prvý raz aj čiapku,“ prezradila po maratóne časopisu Život.
Viac si môžete prečítať na ďalšej strane.